Ochrana prírody je ako boxerské vrece

Vedenie štátnej ochrany prírody minulý týždeň odvolalo všetkých riaditeľov národných parkov, predstavilo novú štruktúru. Je to podľa vás správny krok k ochrane alebo politicky motivované odvolávanie?
V demokracii pri vzniku novej vlády je legitímne, že sa vláda snaží riadiť štát so svojimi ľuďmi. Bolo to tak vždy od roku 1989. Paušálne odvolania všetkých riaditeľov národných parkov sú dokázateľne motivované politikou. Lenže objektívne treba povedať, že ochrana prírody nebola ani pred voľbami v dobrom stave. Na jednej strane sú úradníci na rozpočtovo veľmi slabom ministerstve životného prostredia. Na druhej strane sú frustrovaní, často veľmi schopní pracovníci správ chránených území, ktorí písali vyjadrenia pre vyjadrenia, a tak si ekonomické skupiny presadili svoje.

Podľa novej štruktúry bude vedenie národných parkov centralizovanejšie. Kým doteraz existovalo samostatné vedenie napríklad v TANAP-e a samostatné v PIENAP-e, dnes patria oba parky pod jedného riaditeľa. Môže byť ochrana prírody efektívnejšia a ušetriť, keď je vedenie parkov centralizované?
Nemyslím si, že keď jednu záhradu, na ktorej obrábanie sme mali aj tak málo peňazí, spojíme s druhou, dáme jej ešte menej peňazí, že to bude fungovať. Som zástancom šetrenia cez decentralizáciu národných parkov. V našom ústave sme založili akreditované štúdium pre výučbu rangerov na Slovensku i v širšom stredoeurópskom regióne. Predtým sme si však naštudovali ekonomiky mnohých národných parkov. Dnes máme hodnotný materiál k poznaniu, ako chrániť na Slovensku ešte stále kvalitnú prírodu a minimalizovať strety s cestovným ruchom. Ako pracovník výskumu nemôžem byť zástancom paušálnych odvolaní, vnímam to, ako keby boli odvolaní napríklad rektori všetkých univerzít. Medzi riaditeľmi je nepochybne mnoho kvalitných ľudí, uvidíme, ako sa skončia konkurzy.

Ochrancovia prírody hovoria, že za paušálnym odvolaním a novou štruktúrou sa dajú vidieť aj záujmy cestovného ruchu. Tiež to tak vnímate?
Nielen cestovného ruchu, ale aj mnohých iných skupín. Ochrana prírody je už dlho bezzubá a v praxi vlastne vôbec neprekáža. Ešte aj predajca paradajok si presadí, kde bude tovar v chránenom území predávať. Parlamentný výbor pre životné prostredie je často na odkladanie nevýhodných poslancov, taký má v tejto krajine význam. Súčasnú ochranu prírody vnímam ako trénovacie boxerské vrece a každý podnikateľ, ktorému sa nedarí, si na ňom lieči svoju neschopnosť.

Stáva sa aj v zahraničí, že sa pri zmene vlády menia aj šéfovia správ národných parkov?
Stáva aj nestáva. Aj posledná výmena riaditeľa v poľskom TANAP-e bola podľa mňa politicky motivovaná, ale nový riaditeľ sa zhostil svojej práce dobre. Je však lepšie a koncepčnejšie, keď je riaditeľ chránený správnou radou či poradným zborom. Tieto orgány by mali najprv povedať, ako robí svoju prácu a ako národný park prosperuje.

Štátny tajomník ministerstva životného prostredia Dušan Muňko má predstavu, že v Tatrách by mohlo pribudnúť desať kilometrov nových zjazdoviek. Pomohlo by to cestovnému ruchu?
Prekvapuje ma tento názor hlavne u človeka z prostredia sociálnej demokracie. Je historicky doložiteľné, že kvalita slovenskej prírody, kontúry národných parkov či chránených území vznikli pred rokom 1989 na báze kvalitného československého biologického výskumu. Žijem a lyžujem v Tatrách dlhé roky. Skôr si myslím, že treba zvýšiť hygienu a kvalitu stredísk, čiže myslieť kvalitatívne a nie kvantitatívne.

Podľa plánov by sa mala zmenšiť rozloha chránených oblastí. Argumentom je, že u nás chránime 25 percent územia, kým v Európe je to 7 až 9 percent. Je u nás priveľa chránených území?
Slovensko je v blízkosti industriálnej Európy unikátna krajina, kde sme zásluhou mnohých generácií dosiahli, že u nás ešte žije vlk či medveď. V Tatrách som sprevádzal stovky na prírodu orientovaných ľudí z takmer všetkých štátov západnej Európe a vidím rozvoj turistického ruchu úplne z iného pohľadu ako politici hore. Vnímam množstvo chránených území ako dobrý podnikateľský zámer. Na Slovensku aj tak rapídne ubúda poľnohospodársky a lesný pôdny fond.

Môže národný park prosperovať? Kde v Európe prosperujú národné parky?
Podľa toho, čo poznáme, môžem prosperujúce európske parky rozdeliť do dvoch skupín. Napríklad v Bavorskom lese je podnikateľský zámer, že nemecké obyvateľstvo sa chodí pozerať, ako sa v prírode samoobnovuje les. Správa parku zdvihla návštevnosť na milióny ľudí, pričom v periférii mimo parku je rozvinutý turistický biznis. Park je platený priamo štátom, ktorý mu proporčne rád vráti podiel peňazí. Park financuje napríklad vlastný výskum. Tento model je podľa nášho názoru pre deravé vrecká štátu pre Slovensko nevhodný.

Existuje lepší model?
Druhý model je s priamymi odvodmi národnému parku. Sympatický je mi model Národného parku Abruzzo v strednom Taliansku. V regióne obkolesenom diaľnicami žije 700 kamzíkov, 50 vlkov, 100 medveďov a podobne na výmere 60-tisíc hektárov. To je menej ako TANAP. Asi 95 percent územia je urbár. Na chode parku sa priamymi odvodmi podieľajú všetky podnikateľské subjekty, ktoré z parku prosperujú. Dievčatá v informačnom centre sa idú roztrhať, aby mali viac návštevníkov, ovládajú niekoľko rečí, časť z príjmu z lístkov si nechávajú, časť odvádzajú priamo parku. V inej obci na území parku je veľká budova informačného strediska s názvom Prečo chceme vlka. Obyvateľstvo predáva ceruzky, tričká aj motorky s logom vlka. Princíp však je, že vlk v parku musí žiť. Tento model je zabehnutý, vhodný pre všetky národné parky na Slovensku.

Prosperujú u nás národné parky? Má význam mať tak veľa chránených území?
Ja si nemyslím, že je na škodu mať sieť početných chránených území v takej krásnej krajine, akou Slovensko ešte je. Príklad Národného parku Abruzzo podnietil v 90. rokoch vznik ďalších veľkých národných parkov Gran Sasso (100-tisíc hektárov), Sirente Velino, Maiella. Kľúč má ministerstvo financií a otvorenie daňového zákona. Naše prepočty hovoria, že len príroda TANAP-u prináša okolo päť miliárd ročne, v tom rátame hotely, zjazdovky, mesto Vysoké Tatry, lesníkov a podobne. Z týchto peňazí sa vracajú Správe TANAP-u cez štát smiešne milióny, čo nestačí na obnovu tejto továrne na peniaze. Decentralizácia pomáha v Taliansku aj vzťahom na miestnej úrovni, omnoho lepšie sú vzťahy medzi lokálnymi podnikateľmi a ochranou. U nás sú pre hotelierov každý rok postrachom poplatky za lôžka, ktoré nestanovuje TANAP, ale mesto Vysoké Tatry.

Kto by mal prísť s riešením?
Od roku 1989 čaká Slovensko na takú vládnu garnitúru, ktorá si uvedomí, že správa národného parku môže byť ekonomicky výnosný podnik, že rozvoj cestovného ruchu možno budovať aj cez početnú sieť národných parkov podobne ako v sociálne veľmi podobnom strednom Taliansku. Je to lacnejšia cesta ako trampolíny v Mlynickej doline.

Doc. RNDr. Marián Janiga PhD (49)

Je riaditeľom Výskumného ústavu vysokohorskej biológie Žilinskej univerzity. Ústav sídli v Tatranskej Javorine, zaoberá sa najmä vplyvom klimatických zmien a znečistenia životného prostredia na alpínske ekosystémy. Predtým pôsobil Janiga na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Výskumnej stanici TANAP-u.