Přidat EnviWeb k oblíbeným odkazům
RSS kanályMobilní verze EnviWeb.cz

Environmentálna etika

07.01.2007  |  481× přečteno      vytisknout článek

Environmentálna etika

Človek ako jediný živý tvor si uvedomuje sám seba, je schopný komunikovať s okolím, je schopný predvídať následky svojich činov, je schopný hodnotových súdov a na ich základe vo svojom živote robí vedomé voľby. Voľby robí ako človek spoločenský, ako osobnosť sformovaná rodinnou a spoločenskou výchovou a vzdelávaním, ako osobnosť, ktorá si osvojila určitý systém hodnôt, ktorým sa pri rozhodovaní o svojich skutkoch riadi. Dôsledky ľudských činov na životy iných ľudí sú predmetom etických súdov a z nich vyplývajúcich rozhodnutí už od od antiky.


Človek človeku mohol byť nápomocný alebo nebezpečný vždy a vždy vedel, že to prvé je dobré a to druhé zlé. Individuálne rozlíšenie dobra a zla však mohlo mať pozitívny dopad na spoločnosť až vtedy, keď sa niektoré etické maximy stali súčasťou práva a začali byť vynucované mocenskými inšitúciami.

Život človeka sa neodohráva len medzi ľuďmi. Ľudský život je súčasťou biosféry. Z nej čerpá látky nevyhnutné pre život. Bez potravy vydrží týždne, bez vody dni, bez vzduchu sotva minúty. Z biosféry ľudstvo čerpá i materiály pre budovanie svojich civilizácií. Trvalo tisícročia, kým niektorí začali pochybovať o tom, či tento spôsob využívania biosféry je únosný. Dôsledky ľudských činov na životné prostredie sa v dvadsiatom storočí stali predmetom etických úvah. Začali sme si uvedomovať potrebu sformulovania environmentálnej etiky. Nestačí však nájsť etické maximy, ktorými budú svoj vzťah prostrediu riadiť vnímaví jedinci. Je potrebné nájsť dohodu na takých zásadách, ktorých dodržiavanie budeme ochotní vyžadovať politicky a právne, ktorých dodržiavanie budeme vynucovať mocenskými inštitúciami.

Človek začínal svoju evolučnú dráhu ako súčasť prírody – dnes by sme povedali ako súčasť biosféry. Čím viac si svoju existenciu uvedomoval, tým viac sa z prírody vyčleňoval. Vzťah človeka k prírodnému prostrediu je neoddeliteľnou súčasťou kultúrnych dejín ľudstva. Môžeme v nich sledovať dve línie vzťahu ku krajine. V jednej bola príroda súperom, pred ktorým mali ľudia sčasti strach a sčasti rešpekt, súperom, ktorému podľahnúť bolo obvyklé a súperom, ktorého zdanlivo nebolo možné definitívne zničiť, poraziť, zdecimovať. Súčasťou tejto línie je zrodenie osvietenstva a moderny.

V druhej, paralelnej, línii bola príroda zdrojom pozitívnych emócií, idyly a harmónie. Bola to však vždy krajina už viac alebo menej človekom ovládnutá, opracovaná, aspoň sčasti zbavená svojej prirodzenej divokosti, prispôsobená ľudským potrebám. Výrazom ľudskej potreby harmónie s prírodou sú od dávnoveku systematicky budované sofistikované záhrady. V záhradách je maximalizovaný estetický ideál doby a minimalizované sú nebezpečenstvá, ktoré voľná, človekom nekontrolovaná, príroda znamenala.

Táto dvojkoľajnosť sa zvýraznila v období humanizmu a renesancie. Na jednej strane sa začali rozvíjať prírodné vedy, vznikli nové odbory ako botanika alebo chémia. Príroda ako ich objekt bola redukovaná na dômyselný stroj, ktorý možno rozobrať, možno ho analyzovať, možno ho napokon po vyvinutí dostatočného úsilia úplne pochopiť. Sir Francis Bacon, významný mysliteľ prelomu šesťnásteho a sedemnásteho storočia, zakladateľ metodológie modernej vedy, chcel „prírodu natiahnuť na škripec, až kým nevydá všetky tajomstvá“, chcel ju donútiť, „aby bola povoľná a poddajná“. Rozvoj prírodných vied podľa neho znamenal možnosť technologicky ovládnuť prírodu. Baconovské krédo dodnes nachádzame v pozadí nášho prístupu k prírode a k prírodným vedám. Ešte v jeho ére bola veda aristokratickou, vysoko intelektuálnou činnosťou pre vyvolené vrstvy. Zaoberala sa abstraknými konceptami a hľadaním pravdy. Technológia bola záležitosťou pre nižšie triedy, empirická a orientovaná na okamžité použitie. V druhej polovici devätnásteho storočia sa veda a technológia zblížili. Ich spojenie sa odvtedy skracovalo a význam sa postupne preklápal v prospech aplikácii. Dnes prevláda názor, že poznanie má hodnotu iba v následnej aplikácii – a tá v konečnom dôsledku znamená ďalšie podrobenie prírody, získanie kontroly nad ďalším prírodným procesom.

Súčasne sa rozvíjal romantizmus. Romantizmus oslavuje lásku, poéziu, prírodu. Krajina je preň zrkadlom ľudských citov, utešiteľka, stimulátorka nášho emocionálneho života. Predstavy prírodnej idyly, kolektívnej hedonickej radosti alebo tichej kontemplácie osamelého pútnika nájdeme v každej európskej galérii. Do romantickej tradície patria aj literárne diela ako „Walden alebo život v lesoch“ od Henry Davida Thoreaua. Práve táto kniha inšpirovala mnohých ochrancov prírody a stala sa intelektuálnym zdrojom aj pre mnohé úvahy zasahujúce do oblasti etiky. V podobnom duchu pokračuje Aldo Leopold, ktorého kniha Obrázky z chatrče (v origináli Sand County Almanach) je považovaná za základné dielo moderného environmentálneho hnutia.

Prírodu, ktorá bola robustnejšia ako ľudstvo, bolo možné milovať, bolo možné obdivovať, ale nebolo potrebné ju ochraňovať. Až na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia sa pomer síl obrátil – alebo aspoň vtedy sme si to uvedomili. Objavila sa myšlienka, že príroda potrebuje ochranu. Tí, ktorí s ňou prišli, začali hľadať jej hodnotové a filozofické ukotvenie. Niektorí sa obrátili k náboženstvu, na ktoré sa naša etika medziľudských vzťahov často odvoláva.

Judeo-kresťanský mýtus, ktorý významne ovplyvňoval a stále ovplyvňuje našu západnú civilizáciu, oddeľuje stvorenie prírody a stvorenie človeka, považujúc ten druhý akt za významnejší. Boh stvoril človeka k obrazu svojmu a učinil ho správcom zvyšku stvorenia – teda toho, čo dnes nazývame objektivizovaným pojmom životné prostredie. Môžeme tento mýtus zobrať za základ novej environmentálnej etiky? Domnievam sa, že nie. Nie z dvoch dôvodov. Prvým je to, že judeo-kresťanský mýtus nie je ani našou západnou civilizáciou univerzálne prijímaný. Moderné európske štáty sú budované na sekulárnych základoch. Európski vzdelanci s obavami sledujú spor evolucionistov a kreacionistov vo vzdelávacom systéme Spojených štátov amerických a ohlas tejto diskusie v Európe naznačuje, že kreacionistický výklad sveta sa v našom vzdelávacom systéme nepresadí, že náboženský výklad sveta nebude východiskom pre európske politické a právne rozhodnutia. Druhým dôvodom je nejednoznačnosť interpretácie judeo-kresťanského príbehu o stvorení sveta a o ustanovení človeka správcom zvyšku stvorenia. Niektorí historici a filozofi nachádzajú práve v tomto akte ideologický zdroj exploatácie biosféry, ktorá v dvadsiatom storočí dosiahla rozmery, oprávňujúce hovoriť o globálnej ekologickej kríze. Judaizmus zaviedol a kresťanstvo prebralo koncept lineárneho času, ktorý je základom viery v lineárny pokrok a v jednoznačnú pozitívnosť jeho smerovania.

Judaizmus zaviedol a kresťanstvo prebralo i príbeh stvorenia človeka ako obrazu Božieho. Celý svet v tomto príbehu nemá iný účel ako slúžiť potrebám človeka. Takto poňatý akt stvorenia ustanovuje dualizmus medzi človekom prírodou, stavia človeka do pozície pána a správcu ostatného sveta a fixuje túto hierarchiu ako vyjadrenie vôle Boha stvoriteľa. Veda a z nej odvodená technológia sú praktickým vyjadrením dominancie človeka nad prírodou a prostriedkom k jej využitiu pre ľudské účely. Kresťanstvo ponúka aj altrenatívny výklad sveta v učení Svätého Františka z Asisi. Tento askét, ktorý kládol dôraz na ľudskú pokoru pred celým Božím stvorením a zavádzal tak demokraciu medzi všetkými živými tvormi, bol však od počiatku vo svojej cirkvi heretikom. Jeho učenie nikdy nemalo väčší počet naozaj dôsledných nasledovníkov.

Predstavitelia tzv. hĺbkovej ekológie (deep ecology) hľadajú podnety pre radikálmu environmentálnu etiku vo východných náboženstvách a duchovných systémoch. Akokoľvek inšpirujúce smery ako buddhizmus môžu byť pre jednotlivcov, nemôžeme očakávať ich širšiu akceptáciu sekulárnou sa európskou spoločnosťou.

Môžu byť východiskom environmentálnej etiky prírodné vedy, respektíve vedecké poznanie ako také? Myslím, že nie sú dostatočným východiskom pre akýkoľvek morálny systém. Spôsob uvažovania, podľa ktorého je veda ľudská aktivita postavená nad akýkoľvek hodnotový systém, teda aktivita, ktorá vo svojej podstate nie je ani dobrá ani zlá, je v súčasnosti veľmi vplyvný. Základom etiky nemôže byť myšlienkový systém, ktorý sa sám cíti byť postavený mimo jej dosah. Dominujúcou pre súčasnú vedu je viera v lineárny pokrok, smerujúci vždy k lepšiemu – stále verne v duchu Baconiánskeho kréda. Biosféra je pre ňu objektom, materiálom, nástrojom súčasného i budúceho prospechu ľudstva alebo aspoň jeho časti. Tento prístup môže v najlepšom prípade zdôvodnovať nutnosť zachovať biosféru ako zdroj vedeckého poznania a technologického využitia pre budúce generácie.

Takýto pragmaticky selektívny prístup k ochrane životného prostredia nepovažujem za dostatočný. Nezohľadňuje komplexnosť biosféry a nedostatočnosť nášho poznania všetkých vzťahov a procesov, ktoré sú jej nevyhnutnou súčasťou. V našich etických úvahách musíme akceptovať obmedzenosť nášho poznania. Za každým všeobecne prijímaným etickým princípom, ktorým sa pri našom konaní riadime, je rešpekt, úcta ba až pokora voči objektu nášho konania. Po stáročia ním boli ostatní ľudia. Environmentálna etika má regulovať naše správanie voči prírode. Vznik takejto etiky predokladá, že uznáme hodnotu prírody, že budeme k prírode pristupovať s rešpektom, úctou ba až pokorou. Opatrný prístup uznáva hodnotu prírody ako nevyhnutného zázemia ľudskej civilizácie a vyžaduje jej ochranu v tej miere, v akej je to potrebné pre zachovanie jej servisných funkcií pre človeka. V radikálnejšej forme pripúšťa, že príroda má okrem priamo úžitkovej i kultúrnu, umeleckú športovú a rekreačnú hodnotu.

Fundamentálny prístup uznáva hodnotu prírody samej osebe a vyžaduje jej ochranu v záujme jej zachovania v podobe blížiacej sa tej, akú sama dosiahla svojou prirodzenou evolúciou. To by znamenalo rezignovať na časť „služieb“ a zdrojov, ktoré si dnes z prírody berieme. To by znamenali inšpirovať sa u Thoreaua alebo Leopolda. Pre dobrovoľnú askézu a pre tzv. postmaterialistické hodnoty sa rozhodujú nielen skupiny idealistických intelektuálov a sotva dospelých mladých ľudí predtým, než sa začlenia do hlavného prúdu produkujúcej spoločnosti, ale čoraz častejšie i príslušníci vyšších vrstiev, úspešní predstavitelia tzv. bohémskej buržoázie. Je potrebné pozorne sledovať tieto trendy, pretože hodnotové systémy nemožno definovať v rámci do seba uzavretej intelektuálnej diskusie a hotové predložiť ľuďom na osvojenie.

Čo môže byť základom novej environmentálnej etiky, ak ním nebude ani tradičná viera – náboženstvo, ani moderná viera – veda? Myslím, že jej zložkami môže byť vzdelanie, umožňujúce vidieť nedostatočnosť a dočasnosť vedeckého poznania. Sebavedomie, dovoľujúce priznať dôležitosť emócií. Schopnosť kriticky vnímať fakty a bez zábran prežívať pocity. Otvorenosť k iným formám a spôsobom života a prežívania. To všetko nám dáva i berie výchova v rodine i v škole, vzdelávanie v inštitúciách i ľuďmi okolo nás, informácie a pocity prúdiace cez médiá i cez prostredie, v ktorom sa pohybujeme.

Prejavom spoločne dosiahnutej vôle etablovať etický vzťah k životnému prostrediu je princíp predbežnej opatrnosti. Stal sa súčasťou záväzných, ale nevymáhateľných medzinárodných dohôd uzavretých na pôde OSN ako sú Konvencia o biodiverzite alebo Kartagénsky protokol o biologickej bezpečnosti. Je súčasťou i viacerých záväzných dokumentov Európskej únie. Princíp predbežnej opatrnosti je založený na dvoch predpokladoch: že existuje potenciálne riziko; a že neexistujú dostatočné vedecké poznatky, ktoré by umožnili presné vyhodnotenie tohto rizika. Vtedy nás predbežná opatrnosť vedie k prijatiu konkrétnych opatrení na zabránenie tomuto riziku. Možné nebezpečenstvá môžu predstavovať ohrozenia ľudského zdravia, ohrozenia životného prostredia a biodiverzity, spoločenské ohrozenia, etické ohrozenia a ohrozenia pre trvalo udržateľný rozvoj. Prvé dve sú všeobecne prijímané, predstavujú užšie ponímaný princíp predbežnej opatrnosti. Posledné tri zodpovedajú jeho širšiemu poňatiu a preto sú predmetom sporov.

Či už prijmeme princíp predbežnej opatrnosti v jeho užšej alebo širšej interpretácii, vždy zohľadňuje pokoru pred nedostatočnosťou nášho poznania a súčasne je menej definitívny, než striktne formulované princípy náboženských dogmatických systémov. Svojou otvorenosťou pre modifikácie a korekcie vyvolané ďalším postupom vedeckého poznania sa nám môže zdať nedostatočným. V súčasnej diskusii o environmentálnej politike, ktorá musí byť praktickým vyústením environmentálnej etiky, sa však zdá byť maximom, na ktorom by snáď mohlo byť možné dosiahnuť všeobecnú zhodu.

Uvedený článok odznel ako príspevok na konferencii Etika a bioetika vo vede a vzdelávaní, organizovanou v decembri 2006 v Bratislave Slovenskou komisiou pri Unesco.

Ľubica Lacinová |
Zdroj: www.changenet.sk


Související články


Poslední diskuse k článku - 0 příspěvků celkem

přidej nový příspěvek

Zatím žádný příspěvek
můžete na tento článek reagovat jako první...


EnviWeb s.r.o. neručí a nenese zodpovědnost za obsah diskusních příspěvků, diskuse nemoderuje ani nerediguje. Diskusní příspěvky vyjadřují názor jejich autorů. EnviWeb s.r.o. si vyhrazuje právo odstraňovat diskusní příspěvky, a to zejména takové, které odporují dobrým mravům, porušují platné zákony ČR, poškozují dobré jméno serveru nebo obsahují neplacenou reklamu. Diskuse NEJSOU určeny pro dotazy na autory článků nebo redaktory EnviWebu.



Search
Partneři
ZmapujTo.cz
Fandíme EnviWebu
Výrobky a služby pro životní prostředí
Výrobky a služby pro životní prostředí
Partnerské časopisy
<< Předchozí Následující >>



Doporučujeme: Ekologove.cz - ekologie v každodenní praxi, EnviMarket.cz - nabídka výrobků a služeb, ZmapujTo.cz - hlášení podnětů od občanů, Nazeleno.cz - úspory energie, Inspirace v bydlení, Cena elektřiny, Dřevěné brikety, Palivové dřevo, Palivové dřevo, Palivové dřevo, Palivové dřevo, Palivové dřevo, Palivové dřevo


Enviweb s.r.o. využívá zpravodajství ČTK, jehož obsah je chráněn autorským zákonem.
Přepis, šíření či další zpřístupňování tohoto obsahu či jeho části veřejnosti,a to jakýmkoliv způsobem, je bez předchozího souhlasu ČTK výslovně zakázáno.
Copyright (2008) The Associated Press (AP) - všechna práva vyhrazena. Materiály agentury AP nesmí být dále publikovány, vysílány, přepisovány nebo redistribuovány.
Toplist