Kto zaplatí ekologické dlhy

Hlavné bremeno likvidácie environmentálnych záťaží majú niesť firmy – nástupníci socialistických kombinátov. Podniky protestujú.

Človek sa v časoch priemyselnej revolúcie a budovania socializmu staval k prírode macošsky. Podstatné bolo, koľko ton ocele, hliníku alebo amoniaku sa vyrobilo, koľko prasiat sa dochovalo, koľko hektárov pšenice dopestovalo.

Na to, aké jazvy zanechá realizácia päťročníc na životnom prostredí, sa zväčša nehľadelo. Dôkazov je po celom Slovensku neúrekom.

Umelý kopec po niklovej hute v Seredi, kalové pole po hlinikárni v Žiari nad Hronom, zdevastovaná Zemplínska šírava po strážskom Chemku. Ale tiež skládky exkrementov hospodárskych zvierat s nekvalitným podložím, zvyšky umelých a časom zjedovatených hnojív skladovaných v hrdzavých kontajneroch.

Ekológovia varujú – je to časová bomba. Zopár odhalených prípadov, keď znečistenie preniklo do spodných vôd a otrávilo všetky studne v okolí, im dáva za pravdu. Ekologickou ignoranciou minulosti sa treba vážne zaoberať.

Otázka je, kto má ekologické dlhy zaplatiť. Štátni úradníci v tom majú jasno. Hlavné bremeno majú niesť firmy – nástupníci socialistických kombinátov a fabrík, po ktorých environmentálne záťaže zdedili.

Podniky protestujú. Pochopiteľne, veď len hrubý odhad na odstránenie všetkých rizikových skládok, skladov starých chemikálií a znečistenej pôdy, znie na závratných sto miliárd korún.

Stačí – nestačí.

Ministerstvo životného prostredia SR na zákone, ktorý by komplexne riešil ekologické dlhy, pracuje už takmer dva roky. Zatiaľ s minimálnym efektom.

Jeho návrh na jeseň roku 2004 neprežil pripomienkové konanie, na tlak podnikateľskej sféry ho rezort stiahol. Následne vytvoril pracovnú skupinu so zástupcami priemyslu, ktorá má nájsť riešenie prijateľné tak pre ekológov, ako aj priemyselníkov. Zatiaľ k žiadnemu posunu nedospela.

„Pôvodný predkladaný návrh zákona bol spracovaný povrchne, neúplne, bez podpory odborných štúdií. A navyše predčasne,“ myslí si zástupca Zväzu priemyslu Slovenska v pracovnej skupine Jozef Mikulec. Argumentuje, že ani sama Európska únia zatiaľ environmentálne záťaže neošetrila v osobitnej smernici.

NEPREHLIADNITE SÚVISIACE ČLÁNKY:

• Ekológiu bude v účtovníctve firiem vidieť
• Na vyčistenie Zemplína prispeje OSN
• Sanačný biznis ťahajú zahraničné firmy
• O dúhe a peniazoch (Komentár)

Podľa neho stačí existujúca norma – zákon o vodách: Príkladom je viacero zatvorených a asanovaných čerpacích staníc motorových palív. Na starých benzínkach sa stávalo, že z rozvodných potrubí unikali pohonné hmoty do okolitej pôdy.

Rezort životného prostredia trvá na novej právnej norme. Zákon o vodách podľa neho rieši otázky ekologických dlhov len ad hoc, nie komplexne.

Chýbajú lepšie páky na podnikateľov. „Nemôžeme ani zisťovať, kde záťaže sú. Bez zákona nemáme voľný prístup do prevádzkarní,“ hovorí šéf sekcie geológie a prírodných zdrojov Jozef Franzen.

Systém.

Nový zákon by mal podľa predstáv ministerstva predovšetkým zaviesť systém. V praxi to znamená, že každý podnik by musel priznať všetky environmentálne záťaže, nachádzajúce sa v jeho areáli. Potom by predložil projekt sanácie, ktorý vypracuje špecialista akreditovaný štátnymi orgánmi.

Projekt by detailne opisoval spôsob a časový harmonogram likvidácie odpadu, súvisiacich stavieb, zamorenej pôdy a vody. A, samozrejme, chýbať by nemalo vyčíslenie nákladov.

Návrh zákona počítal aj s tým, že podnik sám od seba ekologickú záťaž nenahlási. V takom prípade by príslušný úrad životného prostredia mohol do jeho prevádzkarne vstúpiť a vykonať tam vlastný prieskum.

Peniaze na likvidáciu envirozáťaží si musí podnikateľ zohnať sám. Najväčšie projekty si vyžiadajú stovky miliónov korún. Napríklad žiarsky ZSNP vypočítal, že na rekultiváciu kalového pola bude potrebovať najmenej 1,2 miliardy korún.

Jozef Franzen: Bez podpory nového zákona nemôžeme ani zisťovať, kde záťaže sú.

Rezort životného prostredia pripúšťa, že časový harmonogram sanácie bude závisieť najmä od finančných schopností firmy. S možnosťou posunúť časť projektu na neskorší termín, ak by podnikateľ v danom roku nemal dostatok prostriedkov. „Nemôžeme na firmy extrémne tlačiť. Musia sa však seriózne zaručiť, že v priebehu niekoľkých rokov sa záťaž zlikviduje,“ zdôrazňuje J. Franzen.

Nemohli by majitelia podnikov aj v zákonom nastavenom systéme hľadať medzery? Nemohli by napríklad tvrdiť, že fabriku privatizovali bez toho, aby vedeli o jej ekologickom dlhu?

Možnosť, že sa takýto prípad objaví, samozrejme, existuje, no nemalo by ich veľa. Podľa platnej legislatívy sa pri každom privatizačnom projekte vyhodnocovali aj záväzky z hľadiska ochrany životného prostredia.

A čo ak sa žiadne záťaže v tom čase nenašli? „Na nadobúdateľa prešli všetky práva a záväzky vrátane neznámych,“ znie odpoveď Fondu národného majetku SR.

Ďalší spôsob, ako by sa firmy mohli zbaviť ekologických záťaží, je, že by rizikový sklad alebo znečistený pozemok predali účelovo vytvorenej eseročke, ktorú by následne nechali zbankrotovať. „Môžu sa začať diať aj takéto veci,“ uznáva J. Franzen.

No uvedomuje si, že úradníci nemôžu ignorovať náklady. Príliš tvrdý postup, napríklad zavretie neporiadnej firmy, by znamenal stratu pracovných miest. A bremeno by aj tak zostalo štátu.

Desať až sto miliárd.

Návrh zákona si vyslúžil kritiku súkromnej sféry aj pre hrubé odhady ekonomického vplyvu jeho zavedenia. „Bol predložený bez kvalifikovaného rozboru vplyvu na výdavky štátneho rozpočtu. Nie je vyčíslený ani jeho vplyv na konkurencieschopnosť podnikov a obcí,“ vyratúva J. Mikulec. Nápadne okrúhly a predovšetkým extrémne vysoký odhad rezortu životného prostredia na sto miliárd korún mu nestačí.

J. Franzen spresňuje, že reálne náklady by sa mali pohybovať „niekde medzi desiatimi a jednosto miliardami korún“. Vysvetľuje, že horná hranica sa týka teoretického prípadu, keby bolo nevyhnutné sanovať všetky existujúce záťaže.

Naozaj vážnych a akútnych prípadov je podľa neho okolo päť percent. S niektorými záťažami sa dokáže vyrovnať sama príroda, iné sú síce neestetické, ale nie nebezpečné.

Dohromady je na Slovensku podľa ministerských úradníkov približne 30-tisíc konkrétnych ekologických záťaží. „Väčšina nemá vlastníka či zodpovedný subjekt,“ opisuje najväčší problém ekodedičstva sekčný šéf.

V takom prípade za ich likvidáciu zodpovedá štát. A ten naráža na finančné limity.

Za posledné tri roky išlo z kapitoly životného prostredia na záťaže necelých 27 miliónov korún. V tomto roku to má byť trinásť miliónov.

Ministerstvo financií nechce zo štátneho rozpočtu na sanácie uvoľniť viac peňazí. Kolegov z rezortu životného prostredia odkazuje na Environmentálny fond.

Ten sa napriek svojmu názvu primárne podieľa na financovaní výstavby vodovodov, kanalizácií a čistiarní odpadových vôd. Vlani poskytol samospráve na projekty rekultivácie skládok 70 miliónov korún.

Ide teda iba o zlomok z balíka, ktorý sa odhaduje ako náklady verejnej sféry na likvidáciu záťaží. Aj keď opäť ide o neurčitý odhad podobe niekoľkých miliárd korún.

Európske peniaze.

Prostriedky na sanáciu ekologických záťaží možno teoreticky získať aj z fondov Európskej únie. Musí o ne žiadať samospráva a majú byť zamerané na zatváranie a rekultiváciu skládok odpadov.

Výhľadovo, v rokoch 2007 až 2013, chce rezort životného prostredia využívať eurofondy aj na ostatné sanačné projekty. „Konkrétne sumy zatiaľ nie sú známe, keďže sa len pripravujú strategické dokumenty,“ dodáva hovorkyňa ministerstva Anna Zimániová.

Jozef Mikulec: Na riešenie environmentálnych záťaží stačí existujúca legislatíva.

Podpredseda predstavenstva banskobystrickej geologickej firmy Envigeo Pavol Tupý si myslí, že žiadať o európske peniaze by sa malo až po dôkladnej inventarizácii slovenského územia. Najprv treba podľa neho zmapovať, aké záťaže sa na Slovensku nachádzajú, potom určiť tie najnebezpečnejšie a až v treťom kroku na ne zháňať peniaze. „Ťažko žiadať prostriedky na niečo, o čom nevieme,“ prízvukuje.

Naopak, riaditeľ hutníckej spoločnosti OFZ Istebné Vladimír Klocok prízvukuje, že o pomoc z eurofondov sa už malo žiadať dávno. Jeho firma s nimi počíta. Z vlastných prostriedkov postavili čistiareň odpadových vôd pre jednu z dvoch starých skládok, ktoré vznikli v časoch štátneho podniku.

Na zakrytie oboch skládok potrebujú 250 až 350 miliónov korún – tie už nemajú. „Na obe skládky máme vypracované projekty, čakáme však na zákon, aby jasne povedal, z akých zdrojov budú financované,“ hovorí V. Klocok.

Tridsať rokov.

Po stroskotaní pôvodného návrhu zákona rezort životného prostredia a zástupcovia súkromnej sféry hľadajú nové možnosti riešenia. V súčasnosti sa pripravuje pilotný projekt – prieskum vybranej lokality viacerými metódami.

Následne sa vyhodnotí nákladnosť a realizovateľnosť týchto metód. A po vyhodnotení najvýhodnejšej sa ňou budú skúmať ďalšie vytypované lokality.

Výsledkom by mala byť databáza rizikových lokalít na celom Slovensku. Takýto postup sa zasa nepozdáva J. Franzenovi.

Pri tridsiatich tisícoch odhadovaných záťažiach a teoretickom ročnom preskúmaní jednej tisícky lokalít by len inventarizácia trvala 30 rokov. „To potom nebudeme likvidovať nikdy,“ obáva sa.

Definitívne riešenie je zatiaľ v nedohľadne. Už aj sám minister životného prostredia László Miklós pripúšťa, že zákon sa do konca tohto volebného obdobia nepodarí prijať.

Ak sa tento pesimistický scenár naplní, likvidácia ekologických dlhov ostane ďalšie obdobie len na dobrej vôli majiteľov podnikov a ekologickom myslení samospráv. Pravda, v niektorých prípadoch existuje možnosť, že zasiahne „neviditeľná ruka trhu“.

A to cez zahraničných investorov, ktorí postupne skupujú slovenské podniky, pričom od ich terajších vlastníkov požadujú, aby environmentálne problémy vyriešili. Na to sa však nemožno spoliehať.

Pokiaľ investor zistí, že dodatočné ekonáklady výrazne zvýšili kúpnu cenu, transakciu si rozmyslí. Alebo sa usadí v čistej lokalite.

Za vzorový príklad likvidácie ekodedičstva sa považuje Česko

USA sa starými záťažami zaoberajú od začiatku 80. rokov minulého storočia. Americký Kongres vtedy schválil základný zákon, na ktorom vznikol komplexný systém identifikácie, sledovania a sanácie rizikových lokalít. Niektoré štáty únie dokonca zašli nad rámec federálnej legislatívy. Napríklad v New Jersey musí majiteľ každej priemyselnej prevádzkarne v prípade ukončenia činnosti alebo predaja zabezpečiť podrobný prieskum pozemkov, na ktorých stojí. A ak objaví kontamináciu, je povinný pripraviť plán sanačných opatrení, ktorý zahŕňa aj ich časový harmonogram a spôsob financovania.

Jednotlivé krajiny riešia likvidáciu environmentálnych záťaží rôzne, základný princíp je však vždy podobný. V prvej fáze sa v celej krajine spraví inventár pravdepodobných rizikových lokalít. Na základe archívnych i súčasných informácií sa vyberú všetky lokality, kde prebieha alebo prebiehala činnosť, ktorá mohla viesť ku kontaminácii. Nasleduje predbežný prieskum, ktorý overuje, či k znečisteniu skutočne došlo.

Tam, kde sa tak stalo, nastúpi podrobnejší prieskum, ktorý zistí rozsah a závažnosť znečistenia. Potom sa navrhne najefektívnejší spôsob sanácie. Kým inventarizáciu a predbežný prieskum spravidla financuje štát, pri podrobnom prieskume a sanácii to už nie je jednoznačné. V zásade však všade vo svete platí zásada – ak možno určiť pôvodcu odpadu, mal by platiť on. V ostatných prípadoch ostáva likvidácia na pleciach štátu.

Určenie zodpovednosti však môže byť administratívne extrémne komplikované. Francúzsko, Nemecko či Rakúsko si preto celý postup zjednodušili tým, že urobili hrubú čiaru za minulosťou. Stanovili historický dátum, ktorým sa začína zodpovednosť pôvodcu znečistenia. Všetky záťaže, ktoré vznikli pred týmto termínom, sa automaticky odstraňujú na náklady štátu. Vychádza sa zo skutočnosti, že v tom čase ešte legislatíva vypúšťanie znečisťujúcich látok do voľnej prírody nezakazovala. A ak pôvodcovia odpadu neporušovali zákon, nebolo by spravodlivé, aby platili za jeho likvidáciu.

Spomedzi postkomunistických krajín sa ako vzor v riešení starých environmentálnych záťaží väčšinou medzi ekológmi spomína Česká republika. Tamojšia vláda na tento aspekt myslela hneď po spustení privatizácie. Na základe zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby mali investori záruku, že štát prispeje na likvidáciu ekologických škôd, ktoré vznikli činnosťou štátnych podnikov. Prostriedky poskytuje Fond národného majetku ČR. Používa na to časť peňazí získaných v privatizácii, ďalšia časť prichádza zo štátneho rozpočtu. Suma, ktorú fond na tieto účely vynakladá, sa každým rokom zvyšuje. Kým v roku 1995 išlo o osemsto miliónov českých korún, predvlani to bolo už takmer päť miliárd.

Peter Marčan a Marián Benka
Foto – Miro Nôta, Andrej Balco
http://www.etrend.sk