Ekológiu bude v účtovníctve firiem vidieť

Odpad možno znovu využiť, ale náklady na recykláciu sú vyššie ako výnosy z jeho predaja

Väčšina ekologických dlhov v podnikoch má spoločného menovateľa. Ľahostajný prístup predošlého vlastníka – štátu – k ochrane životného prostredia.

Fabriky však do privatizácie išli s tým, že noví majitelia o tomto riziku vedeli. V privatizačnom procese sa totiž ekologické dlhy vyhodnocovali. A tak environmentálne záväzky, v niektorých prípadoch miliardové, na seba prevzali vedome.

Kalové pole.

Každý, kto cestoval cez Žiar nad Hronom, pozná haldy odpadu v areáli tamojšej hlinikárne. Aj keď pohľad na ne nie je príjemný, skutočný problém sa skrýva za nimi – v takzvanom kalovom poli, kde sa hromadí alkalická voda s vysokým obsahom nebezpečných látok. Tento odpad pochádza z čias, keď Závod SNP (ZSNP) pri výrobe hliníka používal staršie technológie.

Nový vlastník podniku – investičná skupina Penta Group – sa pri jeho kúpe zaviazal, že ekoproblémy vyrieši do konca desaťročia. Podľa predbežných prepočtov ho to bude stáť 1,2 až 1,4 miliardy korún. V prípade kalového poľa ide o to, aby sa zamedzilo prenikaniu zrážkovej vody – zastrešením skládky.

S prácami sa má začať ešte do konca júna. Paralelne sa pracuje aj na tom, aby sa podstatne zintenzívnilo spracúvanie a recyklácia alkalickej vody.

Kalové pole je najväčší, no nie jediný ekologický dlh ZSNP. „V každej prevádzkarni boli odstránené väčšie či menšie záťaže,“ tvrdí hovorkyňa Penty Andrea Straková.

Likvidácia environmentálnych záťaží bola nevyhnutná – najmä preto, aby sa dcérske firmy podniku mohli predať novým vlastníkom. Záujemcovia si totiž environmentálnu stránku akvizície vždy pozorne strážili.

S miliardovými ekoinvestíciami počíta aj bratislavská rafinéria Slovnaft. V jej prípade sú obavy zo znečistenia znásobené tým, že prevádzkareň sa nachádza v blízkosti Žitného ostrova – chránenej krajinnej oblasti i zdroja pitnej vody pre Bratislavu.

Slovnaft sa preto už od roku 1973 snaží riziko úniku ropných látok minimalizovať systémom hydraulickej ochrany podzemných vôd. Jeho prevádzka stojí ročne 350 miliónov korún.

Pri ostatnom environmentálnom audite koncom roka 2004 Slovnaft vyčíslil ekologické dlhy na 900 miliónov korún. „Na ich sanáciu vytvárame rezervy,“ zdôrazňuje hovorkyňa Kristína Félová.

Investície ešte väčšieho objemu čakajú rafinériu pri rekonštrukcii skladovacích nádrží. Projekt s plánovaným ukončením v roku 2009 má stáť tri miliardy korún.

Bez spoluúčasti.

Noví vlastníci bývalých štátnych firiem často nepreberali len ekologické dlhy kupovaného podniku. Spoločnosť OFZ, a.s., Istebné kúpila podnik od správcu konkurznej podstaty štátnych Oravských ferozliatinárskych závodov aj s dvoma skládkami v Istebnom a Širokej. Generálny riaditeľ OFZ Vladimír Klocok hovorí, že to bola správcova podmienka.

Investor sa tak musel vyrovnať s tým, že prevezme skládku, na ktorú sa kedysi vyvážal aj odpad z dvoch dolnokubínskych štátnych podnikov, Slovenských elektrotechnických závodov (SEZ) a Závodov valivých ložísk (ZVL). A keď po sprísnení limitov v roku 2000 úniky nebezpečného arzénu do spodných vôd prekročili povolenú normu, OFZ musela v Širokom postaviť čistiareň odpadových vôd.

Stála 20 miliónov korún. „Nemohli sme žiadať spoluúčasť od SEZ a ZVL, keďže pôvodné podniky skrachovali a v súčasnosti tieto prevádzkarne vlastnia úplne iní majitelia,“ vysvetľuje V. Klocok.

Výstavbou čistiarne sa však problémy OFZ s ekologickými dlhmi jej predchodcov neskončili. Firma chce obe skládky zakryť a rekultivovať.

Projekty má administratívne pripravené, chýbajú však peniaze – na obe lokality potrebuje 250 až 350 miliónov korún. V. Klocok hovorí, že tieto investície si podnik nemôže dovoliť z vlastného vrecka. Preto OFZ čaká na prijatie zákona o environmentálnych záťažiach a na to, aké pravidlá financovania ich likvidácie schváli parlament.

Znova využiť.

Niektoré podnikové záťaže vznikli ešte skôr, než výrobu začali plánovať socialistické úrady. Prvá písomná zmienka o skládke Železiarní v Podbrezovej pochádza z roku 1915.

Československá vláda ju oficiálne povolila v roku 1929. Na skládku sa vyvážal všetok odpad z hutníckych pecí – troska, škvara i popolček.

Vedúci odboru technického dozoru železiarní Pavel Faško zdôrazňuje, že skládka „výrazne neohrozuje“ životné prostredie. Jej hlavný problém podľa neho spočíva v neestetickosti.

O relatívnej neškodnosti má svedčiť aj fakt, že úrady povolili jej prevádzku až do polovice roka 2000, čo bol zo zákona posledný možný termín. Potom bola skládka uzavretá a podnik začal dobrovoľne s jej rekultiváciou. Legislatíva ho k tomu nenútila, podčiarkuje P. Faško.

Pod spustenie projektu sa nepodpísala len zodpovednosť k životnému prostrediu, ale aj ekonomika. V skládke sa totiž nachádza množstvo kovového odpadu. „Ten bol v minulosti nepoužiteľný. Pri súčasnej technológii ho však dokážeme opäť použiť,“ vysvetľuje P. Faško.

V praxi to prebieha tak, že troska sa z haldy vozí nákladnými autami do závodu, kde prejde magnetickým zariadením, v ktorom sa kovové časti zachytia a opätovne využijú v hutníckych peciach.

Rekultivácia skládky v Podbrezovej by sa mala skončiť do roku 2025. Pri štarte projektu na celý projekt počítali s výdavkami 46 miliónov korún. Po spustení terénnych prác sa ukazuje, že skutočné náklady budú výrazne vyššie.

Spaľujú.

Odpady komerčne využívajú aj v žiarskom ZSNP. Pri spracúvaní alkalickej vody z kalového poľa sa vyrába síran sodný, ktorý sa používa v sklárskom priemysle a pri výrobe pracích práškov.

„Výnos z jeho predaja je však oproti nákladom na spracovanie vôd zanedbateľný,“ podotýka A. Straková. A dodáva, že pri rozhodovaní o investícii do technológií na spracovanie odpadov ho preto ani nebrali do úvahy.

S využitím odpadu rátajú aj v OFZ. Jej súčasná výroba podľa slov generálneho riaditeľa V. Klocoka produkuje odpady v minimálnej miere.

Kovové časti trosky, ktorá vzniká pri vysokých teplotách v hutníckych peciach, sa vracajú späť do výroby. A troska sa predáva ako stavebný materiál.

„Štedré“ ekologické dedičstvo si so sebou nesie aj Petrochema Dubová. Firma na svojich pozemkoch od roku 1938 skládkuje odpady z rafinácie – v dvoch gudrónových jamách leží takmer 150-tisíc ton odpadu.

Ich prípadný únik by znamenal vážnu hrozbu pre podzemné vody. Likvidáciu environmentálnej záťaže brzdí najmä právne nedoriešené vlastníctvo pozemkov.

Petrochema sa odpadov zbavuje spaľovaním. Existujúce likvidačné prevádzkarne majú pritom podľa generálneho riaditeľa Václava Herinka slúžiť do konca tohto roka.

Výstavbu novej modernej spaľovne, do ktorej sa mal zvážať nebezpečný odpad aj zo Žilinského a Trenčianskeho kraja, obyvateľstvo okolitých obcí odmietlo v referende.

Peter Marčan a Marián Benka
Ilustračné foto – Ivan Fleischer
http://www.etrend.sk