Recyklácia sa na Slovensku len rozbieha
Slabú mieru zhodnocovania elektronického odpadu spôsobuje životný štýl spotrebiteľov i zaostávajúca logistika
Novelizovaný zákon o odpadoch tiež zavedie povinnosť od augusta nasledujúceho roka zabezpečiť zber použitej elektroniky a elektrospotrebičov a ich prepravu na recyklačné linky.
Smernica ukladá každému dovozcovi a výrobcovi na Slovensku od roku 2008 vyzbierať ročne štyri kilogramy elektronického odpadu na jedného obyvateľa. To znamená, že každý subjekt bude musieť vyzbierať ročne 20-tisíc ton, čo je množstvo, ktoré sa podľa štatistík Recyklačného fondu v roku 2002 vyzbieralo na celom Slovensku.
Predseda Asociácie dovozcov audiovizuálnej techniky Mário Lelovský tvrdí, že vyzbierať štyri kilogramy použitých elektrospotrebičov a elektroniky na osobu ročne je v slovenských podmienkach nereálne. Podľa neho sa v krajine za jeden rok predá približne pol kilogramu audiovizuálnej techniky na hlavu, spolu s veľkými domácimi spotrebičmi to môžu byť nanajvýš tri kilogramy.
Európsky zákon ďalej vyžaduje, aby sa 75 percent vyzbieraných odpadov recyklovalo. Zhodnocovanie odpadu je však na Slovensku v plienkach, v roku 2002 sa podarilo do výroby vrátiť len tisícinu z celkového množstva vyzbieraného elektronického odpadu. M. Ciran upozorňuje, že mizivá miera recyklácie súvisí najmä s predĺženou životnosťou elektrospotrebičov v slovenských domácnostiach. Napríklad priemerná životnosť práčky na Slovensku je trikrát vyššia ako vo vyspelých štátoch EÚ, kde dosahuje trinásť rokov.
Audiovizuálna technika obvykle slúži v priemere dvakrát dlhšie ako v únii, kde spotrebitelia vymieňajú starý televízor za nový po šiestich rokoch. Na slovenských smetiskách tiež končí v porovnaní s Holandskom alebo Nemeckom len mizivé percento mobilných telefónov a osobných počítačov.
Majitelia staršie modely nevyhadzujú, radšej ich po kúpe nového predajú. „Životný cyklus zariadení sa skráti zlepšením ekonomickej situácie slovenských domácností,“ mieni M. Ciran.
Nízku mieru návratnosti elektrického a elektronického odpadu späť do výroby spôsobuje aj zlá logistika. Podľa M. Lelovského v predajniach nie je miesto na skladovanie použitej techniky.
Zberné dvory sú v slovenských obciach skôr výnimkou ako pravidlom a chýbajú aj recyklačné kapacity. Pritom práve zber a zvážanie použitých zariadení stojí výrobcov najväčšie peniaze, konštatuje M. Lelovský.
Tieto riziká si uvedomuje aj J. Vitek: „Podmienkou naplnenia požiadaviek smernice EÚ je dostatočný počet zberných miest a fungujúca logistika.“ Termín roku 2008 však považuje za reálny.