Pohltí nás odpad?

Veľké jedovaté skládky nemajú logiku. Neriadia sa základnými ekologickými pravidlami. Nájdeme ich roztrúsené na celom území Slovenska na tých najpodivnejších miestach bez akejkoľvek izolácie či zabezpečenia.

Napriek tomu, že dnes platia veľmi prísne pravidlá zaobchádzania s nebezpečným odpadom, so starým „neporiadkom“ nechce mať nikto nič do činenia. A tak sa tie najpodivnejšie látky nepozorovane stále dostávajú do zásobární pitnej vody, do ovzdušia, znehodnocujú pôdu a v neposlednom rade úplne likvidujú aký-taký estetický pohľad na krajinu.

Priemyselná „revolúcia“

Pred pár desaťročiami Slovensko zažívalo obrovský priemyselný rozmach. Budovala sa jedna továreň za druhou a ľudia neznalí základných ekologických pravidiel si postupne odchovali na vlastných prsiach hada. Nikoho vtedy nezaujímali žiadne zásady, dôležité bolo hlavne čo najviac produkovať. Dnes sa iba zúfalo pozeráme na „produkty“ priemyselného rozmachu a nechápeme, ako k takémuto hazardnému počínaniu mohlo v minulosti dôjsť.

Svedectvom bývalých praktík sú aj dve „dominanty“ Slovenska – jedna pri Seredi a druhá pri Žiari nad Hronom. Na prvý pohľad neprirodzené kopce červenej a čiernej masy pôsobia ako päsť na oko. Lúženec, z ktorého pozostáva opacha pri Seredi, sa vďaka svojim malinkým časticiam trúsi do ovzdušia a jediné, čo s ním môžeme teraz robiť, je zvlhčovať ho.

Je to len náplasť, ktorá rozhodne nepredstavuje definitívne riešenie tejto prírodnej záťaže. Tridsaťpäť hektárov odpadu však obsahuje vysoké percento železa, čo sa priam ponúka na alternatívne využitie v železiarskej a oceliarskej výrobe. Prečo je teda stále tam? Odpoveď je jednoduchá a rovnaká na všetky otázky, ktoré sa týkajú ochrany prírody: nie sú na to peniaze...

Smutné Nobelovo dedičstvo

Podobné prípady nie sú na Slovensku ojedinelé a vzbudzujú všetky možné pocity, len nie dôveru. Medzi podniky, ktoré spĺňajú ekologické štandardy, sa hlási aj Duslo Šaľa, ktoré má svoje kalové polia uskladnené v izolačných nádobách. Neustálym postrachom, žiaľ, i naďalej zostáva takzvaný východný trojuholník smrti medzi Humenným, Michalovcami a Vranovom nad Topľou. Niektoré zariadenia továrne Chemko Strážske sú z veľkej väčšiny v tejto oblasti umiestnené pod zemou. Jediné, čo okolití obyvatelia vedia, je, že občas v lese trčí nejaký komín a nad územím sa vznáša prapodivný zápach. Až nepochopiteľná situácia vznikla na začiatku Žitného ostrova, pod ktorým sa nachádzajú obrovské zásobárne pitnej vody.

Roku 1893 začali chemické závody v Bratislave vyvážať do starého koryta Malého Dunaja chemický odpad, ktorý nebol zo spodnej strany nijako zaizolovaný. Dnes teda nastala situácia, že keď sa vďaka Gabčíkovu dvíhajú spodné vody, dotýkajú sa dna jedovatej skládky. Nikto presne nevie, o aký odpad ide, skládku v každom prípade v roku 1978 zatvorili. Ostala iba pálčivá otázka: Čo s nanosenou hnusnou zelenkavou tekutinou...

„Pôvodca už neexistuje, jeho nástupca – dnešný Istrochem, dáva od toho ruky preč,“ komentuje nepríjemnú situáciu vedúca oddelenia životného prostredia MÚ vo Vrakuni Mgr. Oľga Dolhá. Na miesto s odpadom sa podľa hesla Čo oči nevidia, to srdce nebolí navozili tri metre povrchovej zeminy z výstavby bývalého Domu odborov a poľnohospodári tam zasiali kukuricu.

„Vyrástla do výšky tridsiatich centimetrov a potom zoschla,“ dodáva Dolhá. Skutočnosť, že zo spodnej časti skládky stále presakujú jedy do podzemných vôd, očividne nikoho veľmi netrápi. Vo Vrakuni však platí všeobecný zákaz používania vodných studní.

„Ľudia by takouto vodou nemali ani len polievať záhrady!“ varuje pred alarmujúcou situáciou ekologička. Teraz je skládka zasypaná a na jedovatom podloží pod zemou sa ďalej hromadia najrôznejšie smeti z okolia.


Viac sa dočítate na www.casopis.markiza.sk.


Autor: Martin Mydlár