Čo dovolia prírode v amerických národných parkoch

Požiadavky ochranárov na vytvorenie bezzásahovej zóny v Tatranskom či iných národných parkoch, v ktorej sa príroda po kalamite, alebo aj po požiare spamätáva sama, naráža na Slovensku na odpor lesníkov, nechuť politikov a nepochopenie verejnosti. Vo svete je však dôvera v schopnosti prírody skutočne nezlomná. A to včítane krajiny, kde má slovo biznis silný zvuk - v USA.


Urobili sme s kamarátmi okruh po 13 národných parkov na západnom pobreží Ameriky. V roku 1872 tu vyhlásili prvý park na svete, už o 30 rokov vznikla Správa národných parkov a pod seba prevzala aj územia, na ktorých dovtedy šafárili vojaci či Lesná správa. A už o 50 rokov vykupovali pôdu nie na výstavbu, ale práve pre možnosť vyhlasovať ďalšie parky, biznismeni ako John Rockefeler Jr.. U nás zatiaľ niečo nepredstaviteľné...


Yellowstone: Najstarší a nechajú ho horieť

Najstarší - a obrovský národný park - má rozlohu takmer deväťtisíc kilometrov štvorcových (pre porovnanie, TANAP má 1045 kilometrov štvorcových). Aj keď hlavným lákadlom pre návštevníkov sú gejzíry a bublajúce a dymiace jazerá, knižný sprievodca po parkoch upozorňuje návštevníkov, aby si pri vstupe určite všimli „les, ktorý sa spamätáva z požiaru, čo tu vypukol v roku 1988“ a tiež „hustý koberec maličkých stromčekov, ktorý je živým dôkazom toho, ako rýchlo sa les z požiaru spamätáva“. Tých, ktorí nečítajú sprievodcov, ešte pre istotu upozorňuje na „les prirodzene obnovený po požiari“ tabuľka s týmto nápisom na parkovisku, z ktorého je naň skvelý výhľad.

Predstavujem si podobnú tabuľku pri vstupe do Tichej doliny vo Vysokých Tatrách. Pomedzi rozkladajúce sa stromy vyrastajú nové stromčeky a tabuľka hovorí, že v tejto doline má návštevník jedinečnú možnosť vidieť, ako sa les obnovuje po veternej kalamite bez zásahu človeka.

Ochranári by síce zalomili rukami nad asfaltkou okolo atrakcií, na jednom mieste dokonca štvorprúdovku, stále však zostáva dosť priestoru pre tých, čo túžia po divočine (a aj vďaka nej, pretože väčšine návštevníkov stačí previesť sa okolo atrakcií parku v aute). V najbližšej rangerskej stanici stačí nahlásiť, kam má milovník divočiny namierené, dostane plechový trezor na ochranu potravín a drogérie pred medveďmi a môže vyraziť.

Podľa rangerov v Yellowstone horí obrovský oheň každých 150 až 300 rokov. Každý rok tu síce blesk zapáli asi 34 ohňov, ale väčšina skončí skôr, ako vyhorí jeden aker.

 
Grand Teton: Ako doma v Tatrách

Pri návšteve Yellowstone sa tento park nedá obísť, tesne s ním totiž hraničí, napriek tomu je úplne odlišný. Ako, nakoniec, každý jeden park v USA. Nijaké gejzíry, ale obrovské jazerá, v ktorých sa zrkadlia končiare, z nich najvyšší Grand Teton (4197 metrov), prostredie a klíma asi ako v našich Tatrách. A predsa jedna odlišnosť – dnešný rozsah chráneného územia je dôsledkom dlhoročnej diskusie s miestnymi farmármi, fungujúcich kompenzácii a aj súkromných zdrojov úspešných biznismenov.

Časť územia parku sa dodnes volá po Rockefelerovi mladšom, ktorý začal vykupovať pozemky pre park potom, ako sa diskusie vlády s vlastníkmi pôdy predlžovali.

V roku 1907 sa na území, presnejšie v dolinách dnešného parku, usadili farmári; keď sa dopočuli o úmysle zriadiť tu park, začali naťahovačky, časť územia nakoniec vyhlásili za park až v roku 1929. Rockefelerovi sa potom do roku 1943 podarilo vykúpiť ešte 35-tisíc akrov. Nakoniec sa v roku 1950 federálna vláda s lokálnou dohodli na kompromise, Tetonský región dostal odškodnenie za ušlé zisky a ušlé dane z nehnuteľností a statkov na území parku.

Predstavujem si, ako slovenská vláda konečne prestane ťahať za nos súkromných vlastníkov lesa a J&T iniciatívne vykúpi časť lesa a daruje ju Správe TANAPu. Zatiaľ len sen...

Rovnako ako je snom vzťah mnohých bežných Američanov k prírode. „Ekologická filantropia“ sa totiž neprejavuje len u niektorých biznismenov, správa parkov má nadáciu, ktorá každoročne dostane asi 75 miliónov dolárov (a do každého parku sa platí vstup).
Samozrejme, ani v USA nie je všetko ružové, aj tamojšie parky musia odrážať politické útoky, Bushov kabinet podľa National Geographic napríklad znížil rozpočet na rok 2007 pre Správu národných parkov o päť percent, teda o 100 miliónov dolárov. Ešte predtým sa neúspešne pokúsil presadiť revíziu prístupu k návštevníkom od nadvlády ochrany prírody nad využívaním parkov ľuďmi. A to treba povedať, niektoré parky môžu ľudia využívať na slovenské pomery až príliš, napríklad v Canyonlands National Park sa do niektorých častí dostanete len a práve s terénnymi autami s pohonom na všetky kolesá.


Crater Lake: Požiarnici nehasia, vysvetľujú

V lese hlboko pod úrovňou cesty horí. Na odstavnom parkovisku pri ceste stojí požiarnické auto, vedľa neho fotografie na stojanoch.
„Požiar, ktorý vidíte vznikol prirodzene, zapálil ho blesk, je teda súčasťou prírody. Horí už asi mesiac a odhadujeme, že bude ešte ďalšie dva, kedy ho zahasí dážď,“ pokojne vysvetľuje požiarnik ľuďom. Tí sa automaticky pýtajú – nie je to nebezpečné, nie je lesa škoda? Na fotografiách požiarnik ukazuje, ako vyzerá požiar zblízka, plamene nie sú vysoké, nešľahajú nad stromy, preto oheň nie je nebezpečný. Navyše ho stále monitorujú, aby sa nedostal ku ceste a neohrozil návštevníkov. Na miestach, kam nechcú, aby sa širil, vykopali zátarasy.

Predstavujem si slovenských požiarnikov, ako stoja pred parkom a vysvetľujú ľuďom, že oheň je niekedy fajn. A zároveň sa snažím spomenúť si, kedy naposledy vlastne vznikol požiar vo Vysokých Tatrách prirodzene, teda ho nezaložil nezodpovedný človek...
Park Crate Lake sú husté lesy okolo obrovského sopečného jazera. Sopka Mount Manzana vybuchla pred asi 7 700 rokmi, po obrovskej erupcii sa vrchol prepadol do seba a vytvoril kráter široký šesť míľ a hlboký štyritisíc míľ. V priebehu 500 rokov sa naplnil vodou z dažďa a roztopeného snehu. Vidieť preto pri brehu jazera rybárov a deti, ktoré spod kameňov vyťahujú rakov a lovia ich do igelitových vreciek, je nelogické.

„Ryby sa do jazera nemali ako dostať, nemá žiadne prítoky, nasadili sme ich tam umelo, aby sme pritiahli rybárov a turistov, ukázali im, aké je toto miesto nádherné a získali podporu pre vyhlásenie národného parku,“ vysvetľuje jeden z rangerov. To bola bežná stratégia amerických ochranárov, vďaka ktorej dnes existuje viacero parkov. „Teraz sa rýb snažíme zbaviť, nie sú prirodzenou súčasťou prírody, takže nám rybári zatiaľ vôbec neprekážajú“.


Požiare a zase požiare

“Už ste niekedy niekoho obvinili, aby ste potom zistili, že ste sa mýlili? V národných parkoch sme sa poučili, že obviňovaný vandal je vlastne náš dôležitý partner. Oheň. Pred rokmi sme sa snažili oheň v prírode zastaviť, postupne sme však prišli na to, že ak ho uhasíme, bránime prirodzeným ekologickým procesom a zároveň nebezpečenstvo ešte zvyšujeme – v lese sa hromadí mŕtve drevo, ktoré je pri veľkých požiaroch zodpovedné za obrovské plamene, oveľa nebezpečnejšie pre ľudí, zvieratá a prírodu. Teraz so živlom spolupracujeme. Úspešne sme znížili nebezpečné požiare a stimulovali rast prirodzeného zdravého lesa,“ píše sa v novinách, ktoré dostanete pri vstupe do Lassen Volcanic National Park.

Podobné texty sa opakujú v prospektoch a novinách všetkých parkov. Napríklad v novinách parku Zion sa píše: “Príbeh ohňa môže byť metúci, kým verejnosť žiadame, aby nezakladala ohne v prírode, manažment parku ich niekedy zakladá.“ Manažment parkov skutočne požiare aj zakladá - robí to v období, keď je z predpovede počasia jasné, že je najnižšia možnosť rozšírenia ohňa, spaľuje sa mŕtve drevo a pri cestách sú stojany s nápismi Prescribed (či controled) fires. Do not report.

Nebudem sa viac opakovať, na ukážku, ako a prečo sa dajú a majú rešpektovať prírodne procesy v parkoch, a to v žiadnom prípade nehovorím len o požiari, snáď stačilo.


Návštevníci a autá

Americké národné parky sú nádherné, každý je iný a nie všetky sú rovnako vyťažené. Aj ten, kto v Amerike ešte nebol, vie, že k väčšine atrakcií, a to aj vo vnútri národných parkov, sa ľahko doveziete autom. Neplatí to však vždy. Jedným z najvyťaženejších parkov západného pobrežia je Grand Canyon; systém záchytných parkovísk a verejnej dopravy tu funguje skvele. Odstavíte auto a autobus, ktorý v najsilnejšej sezóne jazdí každých desať minút, vás prevezie pozdĺž celého okraja kaňonu. Môžete vystúpiť na zastávkach, kde sa začínajú turistické chodníky dole ku kaňonu alebo sa môžete odviezť na konečnú a späť kráčať po vlastných.
Auto musíte nechať aj na záchytnom parkovisku aj v Zione. K jednotlivých turistickým chodníkom vás vezme autobus na propán-butánový pohon. Prejazdy parkom zakázala správa pred šiestimi rokmi, denne tak podľa National Geographic zabráni asi 4000 prejazdom, pričom náklady na autobus, keď sa rozpočítajú na 2,6 miliónov návštevníkov ročne, výjdu na dolár na každého. Výsledkom je lepšie ovzdušie, menej hluku a lepší pocit.


Návštevníci a rangeri

Úžasné sú rangerské programy pre návštevníkov. Tých nikto „neobťažuje“ letákmi husto popísanými textom o vzácnych rastlinách, ich latinských názvoch, čeľadiach, do ktorých patria a všetkých ich príbuzných... Všetko je veľmi názorne a veľmi poučné.
Skvelým príkladom je Seqvoia National Park. Bez požiarov by neexistoval, sekvojové šišky sa otvoria len pri požiari alebo vďaka veveričkám. Ak o sekvojách nič netušíte, máte množstvo možností poučiť sa. Pred každou rengerskou stanicou visí každý deň tabuľa s programom – dozviete sa, kde je zraz s rangerom spojený s prednáškou či výletom. Pred najväčším živým stromom na Zemi, známym ako General Sherman Tree, ktorý má asi 2100 rokov, sa tradične dozviete všetko o sekvojach – a to názorne – dostanete do ruky šišky živé, obhorené aj ohlodané, s pomocou prístroja uvidíte, ako sa meria vek stromov a prečo sa pri sekvojiach vek musí iba odhadovať.  Bežné sú v programe parkov aj denné či nočné pozorovania zvierat a špeciálne výlety pre deti.

V Seqvoia National Park je skvelé je aj múzeum, pred ním stojí obrovská sekvoja a vy môžete jej výšku “zažiť“ na vlastnej koži. Jednoducho si ju odkráčate popri metri nakreslenom na chodníku, ktorý je dlhý presne rovnako. Naväčšia sekvoja na svete je zase v múzeu zobrazená na makete v pomere so Sochou slobody či Titanicom. Deti zaujme „milionárske“ kolo, keď ním točia, dozvedia sa, že sú vlastne šiškou sekvoje a koleso im káže, akú majú šancu „prežiť“. Najčastejšie zistia, že spadli na zem, na ktorej je veľa ihličia a oni nemohli zarodiť alebo si ich odniesol domov turista...

V slovenských podmienkach tiež len sen. Rovnako ako prístup k návštevníkom... Kým u nás stretnete pokojne v parku lesné mechanizmy a lesníci a strážcovia pokutujú turistov, čo zídu z chodníka, v amerických parkoch sa návštevník síce dozvie, že nemá chodiť mimo chodníkov, no neupozornia ho ochranári či lesníci vyzbrojení puškami, ale plagáty, ktoré vzdelávajú – na jednom je napríklad noha v turistickej topánke, ktorá sa práve snaží došľapnúť na niekoľko kvetov, nejaký hmyz a mikrogorganizmy, ktoré nemôžu ujsť a v panike kričia...

Nie všetci návštevníci, samozrejme, zákazy rešpektujú. Najväčších problémom je kŕmenie drobných zvierat, najmä veveričiek. Aj v tomto prípade sa však len občas stretnete s veveričkou v červenom preškrtnutom krúžku a výškou pokuty, častejšie sú plagáty s náspisom Help us keep wild animals wild (Pomôžte, aby divé zvieratá ostali divými). Pri medveďoch apelujú ochranári na návštevníkov parkov, aby potraviny nenechávali voľne položené vetou Fed animal means dead animal (kŕmené zviera znamená mŕtve zviera) s vysvetlením, že keď medveďa naučíte na ľudskú stravu, je nebezpečný a kvôli vám ho zabijú...

Zdroj: http://www.changenet.sk