Ilavský: Z prírody nemožno vytĺkať výkupné

Ján Ilavský, podpredseda Európskej lesníckej komisie FAO, hovorí o situácii v Tichej a Kôprovej doline.

Štát navrhuje zvýšiť plochu územia vo Vysokých Tatrách bez zásahu ľudskej ruky na 39tisíc hektárov, čo je viac o 8-tisíc ako doteraz. Je to krok správnym smerom?

Môže to byť dobrý krok. Otázkou je, do ktorých území rozšírenie zasiahne a do akej miery s tým budú súhlasiť súkromní vlastníci. Najprísnejšie chránené zóny totiž úplne obmedzujú hospodárenie v lesoch. Neštátnym majiteľom lesov vznikne hospodárska ujma. Štát musí byť pripravený finančne vyrovnať svoje záväzky. Doteraz s tým mal vždy starosti.

Riešením majú byť prenájmy súkromných pozemkov alebo ich odkúpenie. Budú všetci súhlasiť s ponúknutou cenou?

To ukážu vzájomné rokovania s majiteľmi lesov. Ak vlastníci nebudú s ponukou štátu súhlasiť, potom otázka rozdelenia Tatier na zóny stojí na vode. Súkromným majiteľom ústava zaručuje, že ak je ich vlastnícke právo obmedzené, musí im štát nahradiť spôsobenú ujmu.

Vyhlásenie spresnených chránených území sa naťahuje, čo zvyšuje nervozitu. Možno ho stihnúť do konca tohto roka?

Neštátni vlastníci lesov majú svoje predstavy o nájme i cene odkupovaných lesov. Neviem, do akej miery sa budú zhodovať s návrhmi ministerstva. Ale za istého vzájomne aktívneho prístupu by dohoda do Silvestra 2007 bola možná.

Možno sa všetko pohne vpred, keď inšpekcia životného prostredia rozhodne ako ďalej v Tichej a Kôprovej doline, kde zastavila ťažbu kalamitného dreva. Je možné, aby aj inde vo svete inšpekcia vyše mesiaca otáľala s konečným rozhodnutím?

Na celej veci mi najviac prekáža neprehľadnosť. Dve ministerstvá, poznajúc situáciu i zákony, sa dohodli na ťažbe, ktorú inšpekcia zastavila. Nik nevidel dôvody, prečo tak urobila. Pracujem vo Fínsku a neviem si predstaviť, aby sa tam niečo také stalo a päť týždňov ľuďom nepovedali, čo je za tým. Inšpekcia konala v rámci svojej právomoci, ale už mala jasne povedať, aký bude ďalší postup.

Inšpekcia to však nemá ľahké. Na konci roka napísali ministri Jaroslav Izákˇrezort ochrany životného prostredia) a Miroslav Jureňa (ministerstvo pôdohospodárstva) do Bruselu, že v Tichej a Kôprovej doline sa ťažiť nebude. Potom sa ťažba povolila...

Tichá a Kôprová dolina sa berie ako jeden bod, lenže ide o niekoľko kilometrov dlhé doliny. Vlastníci lesa a lesníci hovoria, že v piatom stupni ochrany prírody zásahy nebudú robiť. Ak toto dodržia, potom nevidím dôvod, čo vlastne inšpekcia životného prostredia rieši. To, čo považujem za nedobré, je neprehľadnosť. Situáciu komplikuje to, že národné parky sa vyhlasovali v čase, keď všetko bolo naše a ničie, keď sa nebral ohľad na vlastníctvo, na to, že vlastníci môžu maťo území svoje predstavy a nikto o tom s nimi nediskutoval. To však dnes nie je možné.

Chránené územia sú poslednými zvyškami neporušenej prírody. Kto má posúdiť, čo do nich patrí a čo nie?

V každom prípade to nie je politická otázka, ale odborná, hoci sa z nej stala už otázka politická. Možno aj preto, ako sa všetko, čo s tým súvisí, zdĺhavo rieši. Na Slovensku máme isté pozostatky divočiny, ako je Dobročský či Badínsky prales. Treba ich prísne chrániť. Súveľmi vzácne a obdivujú ich aj v zahraničí. Keďvšak čítam, že aj na Solisku je divočina, je to úsmevné.

Možno považovať za nefalšovanú divočinu aj Tichú a Kôprovú dolinu?

Časť územia ňou, samozrejme, je, ale nie začiatok doliny, kde je lesný sklad. Závery dolín, kde boli vyhlásené prírodné rezervácie, ako je to v Nefcerskej doline, sú z hľadiska ochrany veľmi vzácne.

O dolinu sa bijú občania, ktorí v nej vlastnia lesy, aj ochranári v mene občanov Slovenska. Kto rozhodne, čia vlastne dolina je?

V prvom rade by sa mali vyjasniť vecné argumenty, pretože po akciách, ktoré sa tam odohrali, už nejde o čisto odborný, ale spolitizovaný spor. Ten sa stal vo verejnosti veľmi citlivou témou. Jedna aj druhá strana bude považovať akékoľvek riešenie, ktoré nebude v súlade s jej predstavami, za prehru. A to je veľmi zlé. Tam už je veľmi ťažko hľadať argumenty na nejakú dohodu.

Existuje však iné rozumné riešenie ako dohoda?

Nie. Treba trpezlivo hľadať dohodu medzi tým, čo chce ochrana prírody a čo chcú vlastníci lesov. Pozrime sa do švajčiarskych Álp. Za to, že majitelia tamojších lesov obmedzili na naliehanie ochranárov hospodárenie v lesoch, dostali do posledného franku zaplatenú odborníkmi vyčíslenú stratu.

Ťažba v Tichej a Kôprovej doline sa odôvodňovala lykožrútom. Kto vie dnes vlastne posúdiť, či sa les vie vyliečiť sám, alebo mu treba pomôcť ozdravnou ťažbou, keď sa za odborníkov pasujú ochranári aj lesníci?

Je to otázka na odbornú diskusiu a na dohodu. Zákonom o lesoch bola zriadená Lesnícka ochranárska služba, ktorej pracovníci sú skutočne odborníci, vedia čo robiť a môžu dnes využiť skúsenosti aj zo zahraničia.

Ako sa postupuje v týchto konfliktných situáciách v zahraničí?

Pred časom v Tatrách na konferencii odborníkov po kalamite zástupca z Bavorského lesa povedal, že na samovývoj ponechali iba malé územia. Celý park nevydali napospas kôrovcovi, aby ho zožral. Videl som toto územie a skutočne tam veľa lesov odumrelo v dôsledku premnoženia kôrovca.

Komu patrí les? Podporu verejnosti a politikov hľadajú ochranári aj lesníci. Kto získa viac sympatií, ten bude lesu vládnuť. Je to správne?

Les patrí spoločnosti. Bol som na jednej medzinárodnej konferencii, kde odznelo, že les je pre spoločnosť príliš dôležitý na to, aby sa oň starala len jedna skupina, treba hľadať spôsob, ako zladiť názory rôznych skupín, pretože sú tam skutočne rôzne záujmy. Ide o to, ako ich dostať do polohy prijateľnej pre všetkých. Nevidím rozpor medzi lesníkom a ochranárom, pretože lesníci boli tí, ktorí národné parky zakladali a vyhlasovali. A je to ich zásluha, že slovenské lesy si v chránených územiach zachovali pôvodný prírodný charakter.

Neposlúžil súboj o Tatry v poslednom období na to, aby sa niektorí ľudia cezeň zviditeľnili tým, že dokazujú svoju výlučnú pravdu?

Celkom určite. Poniektorí sa chcú zviditeľniť za každú cenu, tvrdiac, že im ide o záujem celej spoločnosti. To je síce dobrý argument. Ibaže záujem spoločnosti nemôže byť definovaný ako záujem jednej skupiny. Pretože v spoločnosti sú rôzne skupiny. Jediný spôsob ako sa pohnúť z miesta, je sadnúť za stôl a rokovať, diskutovať a vyjasňovať si veci.

Nebolo by najlepším riešením na odstránenie rozporov vytvorenie jedného ministerstva, do ktorého by patrilo poľnohospodárstvo, lesné a vodné hospodárstvo aj životné prostredie?

V súčasnej situácii nie. Prvý je pragmatický dôvod, že by to odčerpalo príliš veľa času a energie na diskusiu o zmenách pomeru v koalícii. Druhý dôvod je vecný. Čo by robil minister, ktorý by mal na jednej strane pracovného stola zákon o lesoch, a na druhej strane zákon o ochrane prírody a krajiny? Podľa jedného by bola určitá činnosť zákonná a podľa druhého nezákonná. Oba tieto zákony a aj zákon o poľovníctve by sa mali prijať ako spoločný balík s vylúčením disproporcií.

-------

Ján Ilavský (62)
Rodák spod Vysokých Tatier, dlhé roky viedol Lesnícky výskumný ústav vo Zvolene. Teraz pôsobí vo Fínskom lesníckom výskumnom ústave v Joensuu ako vedúci vedecký pracovník pre medzinárodné lesníctvo. Je podpredsedom Európskej lesníckej komisie FAO - Organizácie OSN pre poľnohospodárstvo a výživu.