Pátek, 29. března 2024

Príroda nepatrí ľudstvu - ľudstvo patrí prírode

Prečítajte si plné znenie eseje Kristíny Iarošovej s názvom Príroda nepatrí ľudstvu - ľudstvo patrí prírode, ktorá získala prvé miesto v česko-slovenskej súťaži študentských prác na tému Udržateľný spôsob života za rok 2009.

Príroda nepatrí ľudstvu - ľudstvo patrí prírode

Motto (hlas sovy v rozprávaní indiánskeho náčelníka vo filme Apocalypto): "Vo vnútri človeka som uvidela jamu. Hlbokú ako hlad, ktorá sa nikdy nenaplní. Tá ho plní smútkom a potrebou. Bude brať a brať ďalej. Až jedného dňa Svet povie: Už nie som a nemám čo dať."


Pod zeleným neprehliadnuteľným závojom tropických lesov Novej Guiney ešte aj v súčasnosti nájdeme ľudskú kultúru, ktorej spôsob života sa od doby kamennej takmer vôbec nezmenil. Zatiaľ čo my žijeme uzavretí vo vnútri svojich príbytkov, oni obývajú koruny najvyšších stromov a nepoznajú rozhlas, televíziu, dokonca ani elektrickú energiu. Nikdy neprišli do styku s peniazmi alebo s inými výdobytkami súčasnej civilizácie. Slová typu politický či ekonomický systém a konzumný životný štýl sú im úplne cudzie. Mnohí z nás považujú takýto život za primitívny. V ich takzvanom "primitívnom" svete však neexistuje klamstvo, pretvárka, chamtivosť, honba za materiálnymi vecami. Netrpia ani chorobami sužujúcimi náš "dokonalý" svet ako rakovinou, infarktom, alergiami, obezitou a depresiami. Z nášho pohľadu prežijú celý život skromne, no ak sa prizrieme pozornejšie, zistíme, že ich pravým pokladom je pokojnejší, psychicky a duchovne hodnotnejší svet, existujúci v harmonickom vzťahu s prírodou. Výsledný obraz nám dotvára krajina, ktorá sa stáva skutočným domovom a odmeňuje nielen bohatstvom prírodných zdrojov, ale aj svojou panenskou krásou, čistotou a rôznorodosťou.

Zavítajme teraz k nám, do moderného sveta "homo consumens". Vedecký a priemyselný pokrok, týkajúci sa len rozvinutých štátov Severu, síce priniesol vysokú životnú úroveň, no zároveň ľudí odcudzil od matky prírody a ostatných tvorov až natoľko, že umelo vyrobené veci, ktoré postupne zamieňame za prírodný svet, sa stávajú cennejšími. Podľa mňa vzďaľovanie sa ľudstva od prírody, z nás činí len utrápené bytosti. Odniekiaľ zvnútra cítime prázdno. Túžime po veciach, ktoré by nás uspokojili, preto hľadáme útechu v materiálnom svete, neuvedomujúc si, že sa po čase stáva našou drogou a hlavným zmyslom života. Neustále kupujeme veci voňavejšie, hebkejšie, krajšie, výkonnejšie, modernejšie až sa krútime dookola v rozbehnutom kolotoči, z ktorého sa nedá vystúpiť. Nakoniec v domnienke, že sme konečne našli spôsob, ktorý nás napĺňa šťastím a obohacuje, ignorujeme fakt, že strácame nielen duchovné hodnoty - dôležitú časť z nášho "ja", ale aj okolitú krajinu, ničím nenahraditeľnú a nevyčísliteľnú. Kvôli zaslepenosti a prízemným hodnotám ubližujeme prírode, všetkým jej organizmom, vrátane nás samotných. Iróniou je, že na svojej ceste do záhuby sa popritom nezabúdame pýšiť inteligenciou a stavať sa do pozície "vládcu tvorstva". Mrzí ma, že mnohí nemajú čas zastaviť a zamyslieť sa nad podobnými myšlienkami. Niet sa čo diviť vo svete, kde platí, že čas sú peniaze. Ale uvedomme si, že Zem nie je nekonečná, tak ako nie sú nekonečné jej prírodné zdroje, ktoré vytvárala a uchovávala miliardy rokov, no vďaka nášmu drancovaniu ich zničenie trvá len pár storočí. Ako asi budú vnímať súčasné ľudské počínanie budúce generácie, ktoré sa narodia do sveta bez tropických pralesov, pitnej vody či čistého vzduchu s vedomím, že to všetko sme premrhali na ich úkor? Budú vôbec pripravení vyrovnať sa s ekologickou dlžobou, ktorú tu po sebe zanecháme? Žijeme len raz, no aj napriek tomu sme schopní toho veľa zničiť.

Fakt, že naše konanie nezostáva bez následkov, nám ukazuje už samotná príroda. Zdravie Zeme je ako zdravie človeka. Keď sme chorí, telo nám to dáva najavo, obvykle zvýšenou teplotou. A práve tak v dnešných časoch volá o pomoc naša planéta prostredníctvom globálneho otepľovania. Štvrtá správa Medzivládneho panelu pre zmenu klímy predpokladá vzrast teploty od 2,4 do 6,4 C do konca 21. storočia. V praxi to pre Slovensko znamená presun teplotných pomerov z Podunajskej nížiny na Liptov. Zmeny v ekosystémoch však budú mať ďalekosiahle následky. Okrem tohto najznámejšieho a asi najdiskutovanejšieho problému čelíme i stenčovaniu ozónovej vrstvy, kyslým dažďom, vyčerpávaniu a znečisťovaniu vody, pôdy, ovzdušia, odlesňovaniu krajiny a ničeniu tropických pralesov, postupu púští, fragmentácii, likvidácii a premene prírodných biotopov i mnohým ďalším impaktom, ktoré sú výsledkom neúnosného zaťažovania životného prostredia. Azda najkritickejším ukazovateľom trpiacej a ohrozenej planéty je úbytok biodiverzity. Podľa Miléniového hodnotenia ekosystémov prevyšuje súčasná rýchlosť vymierania druhov asi 1000 krát prirodzené tempo vymierania. V dnešnej dobe sme zodpovední za šieste najväčšie vymieranie v dejinách Zeme a najväčšie od vymiznutia dinosaurov pred 65 miliónmi rokov. Svetová únia ochrany prírody IUCN uvádza, že je ohrozených až 49,72 % hmyzu, 36,63 % rýb, 30,43 % obojživelníkov, 30,54 % plazov, 12,23 % vtákov a 20,79 % cicavcov. Odhaduje sa, že do roku 2100 stratíme viac ako polovicu dnešných druhov vyšších rastlín a živočíchov.

Vznik a globalizácia environmentálnych problémov sú dnes v podstatnej miere spôsobené predovšetkým hybnými silami krízy: pokračujúcim exponenciálnym rastom ľudskej populácie, neúnosne rastúcou spotrebou a produkciou potravín, nárastom dôsledkov vojnových konfliktov. V roku 1900 dosahovala ľudská populácia počet 1,6 miliardy. V tejto chvíli je to už 6,766,777,770 obyvateľov (ex "www.census.gov") a neustále rastie, čo pre Zem znamená len jedno, cestu do katastrofy. Nejde donekonečna na jednej strane zvyšovať spotrebu vo vyspelých štátoch a na druhej strane pôrodnosť v rozvojových krajinách. Zaberáme tak nielen čoraz viac priestoru z planéty, na ktorý majú nárok i ostatné živočíchy a rastliny, ale pri premnožení a raste spotreby stúpa medzi nami i vnútrodruhová agresivita, čoho následkom je medzinárodný terorizmus, náboženská a etnická neznášanlivosť a mnohé ďalšie konflikty. Závažné problémy predstavuje aj bieda a zdravie Tretieho sveta a prehlbovanie ekonomických rozdielov medzi Severom a Juhom. Tu sa musím pozastaviť s otázkou: Prečo majú ľudia až neprimerane rozdielne nároky a spotrebu, keď podľa ľudských práv sme si všetci rovní? Kým rozvojové štáty mali na prelome milénia 81% svetovej ľudskej populácie s len 15% svetového bohatstva, využívali iba 12% prírodných zdrojov, zatiaľ čo priemyselne rozvinuté krajiny Severu s 19% svetovej populácie vlastnili v roku 2004 až 85% svetového bohatstva a využívali až 88% prírodných zdrojov.

Dnes hladuje takmer jedna miliarda ľudí a 25 tisíc dospelých a detí zomrie každý deň od hladu alebo na jeho následky, pretože niektorí si žijeme až príliš nad pomery. Veď keby sme všetci dosiahli úroveň spotreby napríklad priemerného obyvateľa USA, v roku 2025 by sme potrebovali sedem planét veľkosti Zeme, kde by už ale nebolo miesta pre žiadnu divočinu. Tu sa odhaľuje aj krutá pravda. Ak by už zajtra bol celý svet spravodlivý a všetci by sme mali rovnaké množstvo zdrojov, chudobní dostatok peňazí, hladujúci množstvo jedla, tak táto Zem by s nami skolabovala ešte rýchlejšie a jej čas by sa rátal možno iba na mesiace. Nehovoriac už o tom, že keby každý človek začal žiť ako priemerný Američan, existencia ľudstva by trvala len 150 hodín. Pre dotvorenie celkového obrazu nášho neudržateľného smerovania je vhodná informácia, ktorú uvádza P. Nováček a M. Huba v knihe Ohrožená planeta z roku 1994: "Keby mal trend spotreby energie stúpať ako doteraz, budeme za 3200 rokov potrebovať energiu celého Slnka a za 5800 rokov zdroje celej galaxie." A práve preto, že vo fyzicky limitovanom systéme Zeme nie je takýto rast spotreby možný, je už načase zastaviť, alebo aspoň spomaliť náš populárne sa zvyšujúci trend a nie oddane kráčať v okovách politicko-ekonomickej moci po trvalo neudržateľných schodíkoch, až kým sa tieto nestabilné schodíky nezrútia a všetci nepadneme na spustošenú a vyprahnutú Zem. Keďže súčasné ekologické problémy poukazujú hlavne na našu neschopnosť využívať ekosystémy rozumne, je najvyšší čas, aby hlavnú iniciatívu v riadení planéty prevzali ekológovia a nie nadnárodné spoločnosti či najmocnejšie vlády sveta. Prírodné zdroje budú zanedlho chamtivou rukou nielen úplne vyťažené, ale aj zdegradované, a my nebudeme mať inú možnosť, ako naučiť sa žiť oveľa skromnejší život s tým, čo nám k dispozícii zostane. A dúfajme, že to bude viac ako len mrakodrapy, diaľnice, luxusné domy, drahé autá či šperky.

Ak chceme predísť takejto nelichotivej budúcnosti a premeniť naše konanie na trvalo udržateľné, každý z nás by sa mal snažiť znížiť svoju ekologickú stopu. Ekologická stopa predstavuje vlastne prvú mernú jednotku, ktorá ukazuje akú stopu zanecháva náš životný štýl a s ním súvisiaca spotreba zdrojov na životnom prostredí v globálnej mierke. Určuje koľko hektárov krajiny potrebuje jedinec pre svoju existenciu a aktivitu i súčasne na absorbovanie odpadu vytvoreného touto aktivitou pri danej úrovni technológii. Túto rozlohu potom môžeme porovnať s biokapacitou - rozlohou, ktorá je disponibilná na vytvorenie týchto zdrojov a absorbovanie odpadu. Podľa poslednej správy WWF o vývoji ekologickej stopy, v roku 2005 bola priemerná ekologická stopa obyvateľa EÚ až 4,7 globálneho hektára (gha)/osobu pri dostupnej biokapacite 2,3 gha/osobu. To znamená prekročenie prírodných limitov o viac ako o 100%.

Pre dosiahnutie zníženia našej ekologickej stopy, by si mal na začiatok každý prehodnotiť, či naozaj potrebuje nevyhnutne k životu všetko to, čím nás zasypáva svet reklamy a konzumu. Ďalej na dlhšie vzdialenosti využívať cestovanie vlakom, čím sa na jedného cestujúceho vyprodukuje o 30 krát menej oxidu uhličitého ako pri ceste autom. Snažiť sa nepoužívať často automobil, a ak je pre nás nevyhnutný, tak ho efektívne využívať a cestovať so spolujazdcami, jazdiť s primeranou rýchlosťou a limitovať používanie klimatizácie v aute. Na krátku vzdialenosť využívať bicyklovú a pešiu dopravu. Kupovať výrobky z miestnej produkcie, a tak obmedziť dopravu tovaru, či dbať na recyklovateľný obal výrobku. V domácnosti využívať úsporné žiarovky, ktorých spotreba je až o 80% menšia či úsporné spotrebiče. Vyhnúť sa častému a dlhšiemu používaniu mikrovlniek, pretože už pri dvoch porciách spotrebujú viac energie ako sporák. Nenechávať v sieti nabíjačku na mobil či fotoaparát, pokiaľ sa nenabíjajú, lebo takto sa minie až 10 krát viac energie ako pri nabíjaní. Šetriť vodou a uprednostňovať sprchu pred kúpeľom, ušetríme až 2/3 vody. V rodinných domoch a chatách používať na získanie energie solárne panely, vďaka ktorým ušetríme obrovské množstvo energetických nákladov na ohriatie teplej vody či na vykurovanie. Dôsledne separovať odpad, alebo obmedziť konzumáciu mäsa. Najlepšie by bolo prejsť rovno na vegetariánsku stravu. Aj keď moje rozhodnutie stať sa vegetariánkou ovplyvnila hlavne láska k zvieratám, časom som si uvedomila ešte jednu závažnú informáciu. A tou je, že živočíšna výroba totižto kladie oveľa väčšie nároky na životné prostredie, ako poľnohospodárstvo zamerané na produkciu čisto rastlinnej potravy a významnou mierou prispieva aj k mnohým prejavom súčasnej ekologickej krízy. Každoročne chováme pre svoju spotrebu mäsa viac zvierat ako žije ľudí na tejto planéte. Takto znižujeme energiu, ktorá by mohla byť využitá pre ľudí až o 80 %. Ohromujúce je, že rovnaká plocha poľnohospodárskej pôdy môže uživiť buď jedného konzumenta mäsa alebo až 12 vegetariánov. A je to práve nedostatok poľnohospodárskej pôdy či pastvín pre dobytok, kvôli čomu je ničená aj značná časť tropických dažďových pralesov.

Pre zmenu ľudského konania tiež považujem za dôležité, vniesť do nášho zmýšľania základné etické princípy, rozšírené o mimoľudské formy života. Etiku úcty k životu, pretože každý organizmus má právo na život už len tým, že existuje a my by sme mali každý jeden život milovať a chrániť, nie ničiť a zraňovať. Etiku Zeme aj záchranného člnu, lebo všetci sa nachádzame na jednej planéte - lodi, ktorú nemôžeme opustiť. Máme obmedzený priestor a obmedzené zdroje. Nič čo vyprodukujeme sa nestratí, ale zostane s nami na palube. A nakoniec etiku dobrovoľnej skromnosti, pretože ako už povedal Aristoteles: "Bohatí nie sú iba tí, čo veľa vlastnia, ale tiež tí, čo málo potrebujú."

Deficit týchto postojov vidím i vo svojom okolí, kde sa stretávam s piatimi pohľadmi na dnešnú nelichotivú situáciu. Prvú predstavujú tí, ktorí o súčasných globálnych problémoch nie sú informovaní, či už kvôli nedostatku času a mnohým každodenným starostiam, alebo sa jednoducho o informácie vôbec nezaujímajú, pretože ich uponáhľaný život plný stresu spočíva len v honbe za majetkom. Ako riešenie tu vidím zvýšenie osvety a vzdelávania hlavne prostredníctvom médií. Ľudia by nemali byť pohlcovaní len svetom konzumných reklám, ale aj vychovávaní k spoluzodpovednosti za stav Zeme. Dôležité je nezabúdať na výchovu detí v školách, pretože, v tomto období sú ešte veľmi citlivé a zároveň sa formuje ich osobnosť. Vhodné by bolo zaradiť problematiku trvalo udržateľného rozvoja a životného prostredia do učebných osnov už na základných školách.

Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorí si krízu uvedomujú a vedia o nej, ale myslia si, že ich nezasiahne. Tvrdia, že kým príroda dáva, treba si čo najviac užiť, lebo my máme ešte to šťastie, že sa nás situácia až tak netýka. Čo bude po našej smrti ich však nezaujíma. Takýmto ľuďom treba vysvetliť, že sebeckým uvažovaním zabúdajú na život ich detí a vnúčat, ktorým svojím správaním neumožňujú dať šancu na dôstojný život. Nevraví sa pritom, že pre svoje ratolesti chceme len to najlepšie? Asi len v momente, kedy by sa človek dožíval oveľa dlhšie a mal možnosť prežiť si následky svojich činov, rozmýšľal by inak.

Tretiu skupinu tvoria ľudia, ktorí síce o ekologických problémoch vedia, ale neradi o nich hovoria. Je to pre nich ako nepríjemné, tak i hrôzostrašné. Boja sa tomu čeliť, a tak si naďalej držia klapky na očiach a snažia sa oklamať sami seba myšlienkou, veď ono sa to nejako samo vyrieši. Všetci však vieme, že bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Musíme sa snažiť ľuďom objasniť, že pokiaľ zaujmú k problémom nečinný postoj, všetko sa ešte zhorší a skomplikuje. V evolúcii museli aj ostatné organizmy čeliť mnohým negatívnym faktorom, no ak sa im nedokázali vzoprieť, znamenalo to ich koniec. Pretože schopnosť spracovávať a hlavne reagovať na vonkajšie podnety je základným predpokladom k prežitiu.

Do štvrtej skupiny zaraďujem tých, ktorí si myslia, že o všetky súčasné problémy sa postará veda. Ako jediné riešenie a ospravedlnenie im stačí vedomie, že niečo sa už pre našu prírodu robí, napríklad v podobe ekologizácii odvetví. Pozor, pretože ak aj priemyselné odvetvie vďaka ekologickejšiemu fungovaniu zníži mieru znečisťovania na polovicu, no pri terajšej spotrebe porastie naďalej o niekoľko percent ročne, dosiahne pôvodný stav znečisťovania už za pár rokov. Teda ak neprestaneme zvyšovať svoju spotrebu, nezachránia nás ani ekologickejšie autá či podniky. Znečisťovanie sa časom tak či tak prejaví stratégiou nekonečného zvyšovania dopytu a výroby, čo považujem za najväčšiu chybu podporovanú súčasným svetom.

Piata skupina zastáva názor, že sa netreba nad touto témou trápiť, pretože nie je v sile obyčajných ľudí súčasný stav zmeniť. Prečo si ešte viac znepríjemňovať život, keď jediní ktorí o tom rozhodujú, sú ľudia na vyšších postoch, politici a tí čo majú v rukách peniaze a moc? Veď my predsa nedokážeme situáciu ovplyvniť, ani s ňou nič urobiť. Môžeme sa len nečinne prizerať ako nás tí, ktorí rozhodujú, vedú k samozničeniu. Netreba ale zabúdať, že aj my obyčajní ľudia sa podieľame na spotrebe a v mnohých veciach, keď držíme pokope, dokážeme ovplyvňovať i samotné dianie. Spomeňme si na prevrat vyvolaný nami samotnými, na Nežnú revolúciu v roku 1989, ktorá priniesla pád vtedajšieho komunistického režimu. Vďaka tejto udalosti uplynú už v novembri dve desaťročia, odkedy žijeme v demokraticky usporiadanej krajine a máme možnosť využívať právo slobodne sa rozhodovať a konať. Sloboda však neznamená nerozvážne zaobchádzať a ubližovať prírode, živočíchom a koniec koncov i sebe. Sme slobodní, no zároveň i zodpovední za skutky a činy, ktoré vykonáme, ako aj za stav našej Zeme. Myslime na to.

Zoberme si čisto teoreticky, že sme baktérie, ktoré keď sa neustále množia a oslabujú svojho hostiteľa, v našom prípade Zem, tak ten je nakoniec tak vyčerpaný, že im už naďalej nedokáže čeliť a zahynie. Nezabúdajme, že baktérie zomrú spolu s ním, pretože bez svojho živiteľa ďalej nedokážu existovať. Ak sa však baktérie naučia žiť v rovnováhe a symbióze so svojím hostiteľom, môže sa ich spolužitie stať dokonca prospešným. Je iba na nás, či dokážeme vytvoriť systém, ktorý umožní udržateľný a dôstojný život ľuďom na celej planéte ako aj generáciám, ktoré prídu po nás, alebo budeme pokračovať v ceste, ktorá môže viesť k vyhynutiu vyšších foriem organizmov, nás nevynímajúc.

"V ľudskej forme sme len nedávno. Keby sa celá história Zeme vtesnala do dvadsiatich štyroch hodín so začiatkom o polnoci, organický život by začal len o piatej poobede....cicavce by sa objavili o 23:30...a spomedzi nich len pár sekúnd pred polnocou náš druh" (MACY, J. ex in SEED, J. et al., 1993). Všetky stopy príbehu vývoja našej Zeme nesieme v sebe. Žili sme vo vode a pamiatkou nám sú zakrpatené žiabre a plutvy, ktoré sa objavujú v našom embryonálnom vývoji. Prostredníctvom obojživelníkov sme sa vynárali z morí. Vďaka plazom sme úplne prešli k suchozemskému životu a naučili sa postupne pohybovať striedavo nohami a rukami. Potom prišli cicavce, naši teplokrvní predkovia, prvé opice, ktoré dokázali uchopiť predmety v rukách, no a nakoniec prvý človek. So Zemou tvoríme jednotný celok od počiatku. Boli sme tu dokonca už pri zrode prvej bunky, ktorá rástla, diferencovala sa, rozmnožovala a vyvíjala do všetkého živého na Zemi. Vďaka tejto bunke sme príbuzní každej rastline a každému živočíchovi. A teraz sa nachádzame v ľudskej podobe vytrhnutí z lona matky Zeme. Podliehame obrovskému tlaku okolia spoločnosti, politickému a ekonomickému systému a či chceme či nie zaraďujeme sa k vykorisťovateľom a ničiteľom planéty. Ja však viem, že každý vo vnútri cíti svoju úzku spolupatričnosť s prírodou a vie, že naše postoje sú nesprávne. Snažme sa počúvať svoj vnútorný hlas a nie všetko krásne zničiť za zlomok sekundy. Prestaňme dobývať, prestaňme izolovať svoje srdcia od prírody, otvorme ich a nechajme nech ich ona dobíja. Tešme sa zo života, zdravia, spievajúcich vtákov, majestátnosti hôr, čistoty riek a nie z majetku.

Ako to jasne vystihol Jean Dorst: "Človek má dostatok objektívnych príčin, aby sa usiloval o záchranu divokej prírody. Nakoniec ju však môže zachrániť len láska k nej."

Použitá literatúra:

  • ALLEY, R., BERNTSEN, T., BINDOFF, N., CHEN, Z., CHIDTHAISONG, A., FRIEDLINGSTEIN, P., GREGORY J., HEGERL, G., HEIMANN, M., HEWITSON, B., HOSKINS, B., JOOS F., JOUZEL, J., et al. 2007: Climate change 2007: The Physical Science Basis, Summary for Policymakers, Intergovernmental Panel on Climate Change, Geneva, Switzerland, http://www.accc.gv.at/ipcc4AR.htm, 18 pp.
  • KELLER, J., 1993: Až na dno blahobytu. Hnutí DUHA, Brno, 132 pp.
  • KOHÁK, E., 2006: Zelená svatozář. Sociologické nakladatelství (SLON), Praha, 204 pp.
  • LUŽNÝ, D., 2000: Zelení Bódhisattvové, Sociálně a ekologicky angažovaný budhismus. Masarykova univerzita, Brno, 142 pp.
  • MACY, J., 1993: Náš život ako Gaia, In: SEED, J., MACYOVÁ, J., FLEMINGOVÁ, P., NAESS, A., 1993: Myslieť ako hora. Nadácia Zelená alternatíva, Piešťany, p. 61-67.
  • MILLER, G.T., 2005: Living in the Environment. Fourteenth edition, Thomson Learning, London, UK, ISBN 0-534-99729-5, 642 pp.
  • NOVÁČEK, P. & HUBA, M., 1994: Ohrožená planeta. Vydavatelství UP v Olomouci, 203 pp.
  • PARKIN, S., 1994: Zelená budúcnosť. Nadácia Zelená alternatíva, Piešťany, 90 pp.
  • REID, W. V., MOONEY, H.A., CROPPER, A., CAPISTRANO, D., CARPENTER, S.R., CHOPRA, K., DASGUPTA, P., DIETZ, T., DURAIAPPAH, A. K., HASSAN, R., KASPERSON, R., LEEMANS, R., MAY, et al. 2005: Millenium Ecosystem Assesment - Ekosystémy a lidský blahobyt. Syntéza, World Resource Institute, USA, Centrum pro otázky životního prostédí (český preklad), Univerzita. Karlova v Prahe, ISBN 80-239-6300-7, 138 pp.
  • SABO, P., URBAN, P., POVAŽAN, R., TURISOVÁ, I., HERIAN, K., 2009: Ohrozenie a ochrana biodiverzity, Vybrané kapitoly z globálnych problémov. Ústav vedy a výskumu, Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, rukopis, 122 pp.
  • SEED, J., MACYOVÁ, J., FLEMINGOVÁ, P., NAESS, A., 1993: Myslieť ako hora. Nadácia Zelená alternatíva, Piešťany, 123 pp.
  • SCHWEITZER, A., 1993: Náuka úcty k životu. DharmaGaia, Praha, ISBN 80-901225-7-4, 40 pp.


Autor: Kristína Iarošová, odbor systematická ekológia, Katedra biológie a ekológie na Fakulte prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
Foto: Miloslav Ofúkaný
Zdroj: Geoinformatika.sk

Sdílet článek na sociálních sítích

Partneři

Asekol - zpětný odběr vysloužilého elektrozařízení
Ekolamp - zpětný odběr světelných zdrojů
ELEKTROWIN - kolektivní systém svetelné zdroje, elektronická zařízení
EKO-KOM - systém sběru a recyklace obalových odpadů
INISOFT - software pro odpady a životní prostředí
ELKOPLAST CZ, s.r.o. - česká rodinná výrobní společnost která působí především v oblasti odpadového hospodářství a hospodaření s vodou
NEVAJGLUJ a.s. - kolektivní systém pro plnění povinností pro tabákové výrobky s filtry a filtry uváděné na trh pro použití v kombinaci s tabákovými výrobky
E.ON Energy Globe oceňuje projekty a nápady, které pomáhají šetřit přírodu a energii
Ukliďme Česko - dobrovolnické úklidy
Kam s ním? - snadné a rychlé vyhledání míst ve vašem okolí, kde se můžete legálně zbavit nechtěných věcí a odpadů