Sója namiesto tropických pralesov

Brazílske ministerstvo životného prostredia bije na poplach - tropické pralesy sa strácajú rýchlejšie ako ktokoľvek očakával. V rokoch 2003 - 2004 bolo vyrúbaných 26-tisíc štvorcových kilometrov pôvodného amazonského porastu, čo je o šesť percent viac ako v porovnateľnom predchádzajúcom období.

Uvedená plocha zodpovedá napríklad veľkosti Belgicka.
Ministerstvo rátalo pôvodne maximálne s dvojpercentným prírastkom, pričom sa opieralo o vládny plán záchrany tropického pralesa. Ten kabinet schválil pod tlakom ekologických organizácií. Podľa ministerky životného prostredia Maríny Silvaovej dôvodom značného odlesňovania je prudký rozvoj poľnohospodárskej výroby. Brazília je dnes najdôležitejším svetovým exportérom sóje i hovädzieho mäsa a zrejme aj ušľachtilého dreva.
Produkcia týchto vývozných šlágrov názorne ukazuje, aký je postup odlesňovania. Ilegálne drevorubačské spoločnosti vyťažia najprv najcennejšie stromy v nedotknutých lesných oblastiach, nachádzajúcich sa pri už existujúcich cestách. Vzápätí prídu drobní roľníci, ktorí sa postarajú o zvyšok vegetácie. Na plochách väčšinou chovajú dobytok, kým sa dá. Keď je pôda spustošená, nasledujú veľkí producenti sóje, ktorí s pomocou hnojív zavádzajú monokultúrny spôsob poľnohospodárskej výroby.
Všetci tí, čo majú z takéhoto postupu úžitok, sa pritom vzájomne obviňujú. Pestovatelia sóje tvrdia, že oni lesy nerúbu a len sa starajú o efektívne využitie ladom ležiacich plôch. Hovorí to napríklad aj Blairo Maggi, najväčší producent sóje v celej Brazílii a súčasne guvernér štátu Mato Grosso. Práve tu dochádza k najväčšiemu úbytku pralesa.
Pre ochranársku organizáciu Greenpeace je politika vlády prezidenta Luiza Inácia Lulu da Silvu prinajmenšom "schizofrenická". Predstaviteľ ekológov Paulo Andario tvrdí: "Vláda mohutne podporuje poľnohospodárstvo a súčasne chce chrániť aj povodie Amazonky. To nejde."
Isté je, že vláda a ochranári hľadajú zhodu len ťažko. Greenpeace žiada prísnejšiu ruku štátu, ale vzhľadom na rozsah problému ide o iluzórnu požiadavku. Daniel Nepstad z amerického výskumného ústavu WHRC naproti tomu navrhuje sústredený tlak na odberateľov sóje: "Keď sa európsky dopyt po tejto plodine zvyšuje, je jasné, že farmári sa úmerne tomu aj zariadia."
Otázne je, či pri ochrane pralesa môže pomôcť aj medzinárodné spoločenstvo. Skupina štátov G7 síce ešte v roku 1992 odštartovala príslušný program, ale do dneška z neho veľa nezostalo. Nemecká vláda v jeho rámci investovala 260 miliónov eur, čo je dosiaľ najväčší jednotlivý projekt medzinárodnej pomoci Nemecka vôbec. Výsledky sa však nedostavili.