Ochrana prírody podľa Ruska

Komisia má byť zložená zo zástupcov relevantných ministerstiev, samosprávnych krajov, ZMOS, ale aj Záujmového združenia lanoviek a vlekov SR a Zväzu hotelov a reštaurácií SR s cieľom revidovať jestvujúcu sieť chránených území, zmeniť ich zonáciu, znížiť stupne ochrany prírody a novelizovať (rozumej zmäkčiť) kľúčové zákony o ochrane prírody a krajiny, o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ako aj stavebného zákona.

Ministrovi životného prostredia má podľa Ruska vláda uložiť, aby v spolupráci s príslušnými ministrami vykonal nevyhnutné opatrenia zamerané na zlepšenie podmienok a odstránenie prekážok rozvoja cestovného ruchu v chránených územiach Slovenska uvedených v závere Analýzy vplyvov legislatívy v oblasti ochrany životného prostredia na rozvoj cestovného ruchu (ďalej CR).

V úvode tejto analýzy sa o.i. konštatuje:

„Súčasná národná sieť chránených území zaberá 23,3% územia SR, ale doteraz ešte nebola prehodnotená z hľadiska skutočnej potreby ochrany jednotlivých ohrozených biotopov a druhov“.

Inými slovami - sieť chránených území vymysleli nezodpovední a slabomyseľní diletanti, ktorí ani len netušia, čo je to skutočná potreba ochrany. Našťastie, je tu vysokovzdelaný odborník v oblasti posudzovania hodnoty, unikátnosti a miery ohrozenosti biotopov a druhov Pavol Rusko, ktorým im vysvetlí, čo a ako.

Ale to je všetko len začiatok. Hneď na 2. strane Analýzy sa dočítame nasledujúcu „múdrosť“:

„Pretože prevažná časť procesu prípravy a realizácie projektov rozvoja infraštruktúry a služieb horských a podhorských stredísk CR sa dotýka oblastí s najvyšším stupňom ochrany prírody, najviac problémov v tomto procese vzniká práve z titulu ochranou prírody stanovených obmedzení.“.

Ako najviac chybné sa okrem vyššie uvedených zákonov citujú nariadenia vlády SR, ktorými bolo vyhlásených všetkých 9 národných parkov; ministerské vyhlášky, na základe ktorých vzniklo 14 jestvujúcich chránených krajinných oblastí, ale aj prakticky všetky významnejšie medzinárodné dohovory týkajúce sa ochrany prírody, signatárom ktorých je Slovensko.

Argumentuje sa najmä nepravdivým tvrdením, že na územie národných parkov a CHKO sa na Slovensku vzťahuje režim ochrany prírody v stupni 4 alebo 5 z päťstupňovej stupnice, hoci v skutočnosti ide o 2, resp. 3. stupeň. Celá ďalšia argumentácia sa už potom „logicky“ odvíja od tohto klamstva:

„Táto neprimeraná ochrana prírody má za následok obmedzenie podnikateľských aktivít, zameraných na rozvoj horských turistických oblastí Slovenska, ktorých väčšina sa nachádza na území s najvyšším stupňom ochrany prírody. Obmedzenia sú výraznou prekážkou ďalšieho rozvoja infraštruktúry a služieb...stredísk CR, ako základnej podmienky dosiahnutia európskej úrovne služieb.“

Alebo:

„I keď bol zákon o ochrane prírody a krajiny viackrát novelizovaný, v súčasnosti vzniká potreba jeho ďalšej aktualizácie a novelizácie, pretože jeho posledné znenie už výrazne obmedzuje hospodársku činnosť v chránených územiach, najviac však rozvoj horských a podhorských oblastí s dobrými podmienkami na rozvoj CR.“

„Zmenou kompetencií v oblasti stavebného povoľovacieho konania s ich prechodom na obce sa tento proces čiastočne zjednodušil s výnimkou oblastí s vysokým stupňom ochrany územia.

Ako jedno z riešení sa ponúka posilnenie kompetencií samosprávy v oblasti ochrany prírody a krajiny... Podmienkou tohto riešenia je vyčlenenie súčasných alebo potenciálnych centier CR zo systému veľkoplošných CHÚ s následným zrušením povinnosti hodnotenia vplyvov na ŽP podľa zákona o EIA prípadne iných zákonov, čím sa zníži frekvencia stretu podnikateľských a ochranárskych záujmov a iných rozporov.“

A ešte súhrn toho všetkého, ktorým je posledný odstavec predkladanej správy k popisovanému materiálu: „Predkladaný materiál má za cieľ navrhnúť východiská, ktoré budú smerovať k odstráneniu prekážok zapríčinených nadmernou a neprimeranou ochranou prírody v prospech zlepšovania podnikateľského prostredia v CR“

Zachovaná príroda podľa Ruska je nie magnetom, ktorý cudzích turistov na Slovensko priťahuje, ale nežiaducim elementom, ktorý ich odpudzuje. Hlavným obmedzujúcim činiteľom, ktorý robí náš cestovný ruch nekonkurencieschopným nielen v porovnaní s alpskými krajinami, ale aj so susedným Maďarskom, Českom či Poľskom, je nie zanedbaná infraštruktúra, chabá hygiena, mizerné služby, nekvalifikovaný personál, neúcta k hosťom, neochota, malé podnikateľské schopnosti, absentujúci informačný systém, neadekvátne vysoké ceny a pod., ale práve ochrana prírody.

Skrátka, kde už ten náš cestovný ruch mohol byť, keby ho neobmedzovala hlúpa príroda a jej ešte hlúpejší ochrancovia?

Každému súdnemu človeku je, myslím, zrejmé, že materiál predkladaný ministrom Ruskom je dokonale postavený na hlavu a svojou dikciou sa vracia do 50. rokov minulého storočia, kedy sa naposledy aj na najvyšších miestach (hoci ojedinele, a len vo vzťahu k niektorým, zvlášť nešťastne lokalizovaným fabrikám) hovorilo o ochrane prírody ako o brzde pokroku. (z tejto sféry politického folklóru zľudoveli najmä výroky súdruha Širokého).

Pokus o takýto frontálny a pritom primitívny útok na ochranu prírody si však za viac ako 50 rokov života v tejto krajine nepamätám. Možno to bude znieť paradoxne, ale nejde o útok voči prírode, ale aj voči rozumným a udržateľným cestám rozvoja samotného cestovného ruchu, pre ktorý má Slovensko dosiaľ prevažne nevyužité predpoklady.

Európsky program ochrany prírody NATURA 2000, prihlásenie sa ku ktorému bolo jednou z podmienok nášho vstupu do EÚ, by mal byť vykročením do 21. storočia. Minister Rusku chce naopak nazeranie na ochranu prírody a chránené územia vrátiť niekam do čias priemyselnej revolúcie, v lepšom prípade do čias „rozvinutého stalinizmu“ v 50. rokoch minulého storočia.

V každej normálnej krajine by si prírodu podobnú slovenskej chránili ako oko v hlave, len nás trápi, že ju máme. Človek ktorý dokáže to, o čom píšeme vyššie, a v ten istý týždeň je schopný zaskočiť kolegov z vlády napáliť Rakúsko výrokmi o dostavbe čiernej diery na peniaze zvanej Mochovce a znechutiť EÚ spochybnením záväzkov SR, ohľadom odstavenia JE V1 v Jaslovských Bohuniciach, by si zaslúžil zápis do Guinessovej knihy rekordov, voskovú figurínu v Múzeu Madamme Tissotovej, ale najmä odchod na zaslúžený politický odpočinok.

Autor je predsedom Spoločnosti pre trvalo udržateľný život v SR

www.changenet.sk