Stanú sa národné parky pralesmi?

S istými zmenami v zákone o lesoch sú napokon ochranári aj po presadení časti vlastných požiadaviek spokojní. Kľúčová požiadavka Ministerstva životného prostredia (MŽP) SR, ktorá spočívala v zmene terajších najhodnotnejších častí lesnej krajiny na naozaj nedotknuteľné pralesy, však napokon neprešla.

Rezort životného prostredia neúspešne žiadal ministerstvo pôdohospodárstva (MP) o to, aby do jeho správy odovzdalo štátne lesné pozemky v troch najvyšších stupňoch ochrany prírody. O tieto porasty národných parkov i ďalších dôležitých chránených území, predstavujúcich zhruba desatinu lesov krajiny, by sa tak nestarali lesníci, ale iba štátni ochranári.

Tam by sa potom na rozdiel od dneška úplne zastavila akákoľvek ťažba a lesy by sa ponechali nedotknuté aj trebárs po veľkých veterných smrštiach. Na porovnanie, čo sa týka Tatranského národného parku (TANAP), po vlaňajšej kalamite sa uvažuje o tom, že v poraste by sa malo ponechať maximálne osem percent spadnutého dreva.

„Odmietnutý presun správy na ochranu prírody bol pre nás najpodstatnejšia vec. Ak by to prešlo, mohli by sme na Slovensku konečne začať hovoriť o ochrane prírody. Toto by bolo pre lesy oveľa významnejšie, ako keď sa dnes na verejnosti sporí o možnom zvyšovaní ťažby,“ hovorí šéf Národného parku Nízke Tatry (NAPANT) Marián Jasík.

Drahé pralesy

MP sa však domnieva, že snahy rezortu životného prostredia o prevzatie správy sú nedotiahnuté. „Problém je v tom, že v národných parkoch nie sú len štátne lesy, ale aj lesy súkromníkov. Tie by potom MŽP muselo vykupovať, inak tam svoje predstavy nepresadí. A kde sa na to zoberie peniaze?“ pýta sa Pavel Toma z lesníckej sekcie MP.

M. Jasík sa domnieva, že ak to štát myslí s ochranou prírody naozaj vážne, peniaze na vykúpenie či prenájmy súkromných lesov by sa mali nájsť. V Česku štát podľa neho ročne vykupuje v chránených oblastiach až okolo desaťtisíc hektárov porastov. Navyše, niektorí vlastníci by mohli podľa neho pristúpiť aj na výmenu svojich lesov za iné vo vlastníctve štátu, kde by neboli nijako obmedzovaní.

Verejnosť treba pripraviť

Sám šéf NAPANT-u však uznáva, že na vytvorenie takýchto území netreba len politickú vôľu, ale aj všeobecné pochopenie verejnosti. Nové chránené územia by totiž ochranári ponechali na samovývoj a ľudia by to museli akceptovať aj s takými rizikami, ako je úplne rozožratie lesa podkôrnym hmyzom.

„Jednoducho ak by prišla kalamita, my by sme popadané drevo nespracúvali. Ľudia by museli prijať to, že dlhé roky či dokonca desaťročia by tam videli len zničený les,“ upozorňuje M. Jasík. Ale nový prirodzený les, ktorý by sa tam postupne vytvoril, by bol oveľa stabilnejší a krajší ako hospodárske porasty na ťažbu dreva.

O tom, že verejnosť sa na zničené lesy pozerá veľmi zle, svedčia aj skúsenosti z Česka. Tam sa síce v Šumavskom parku takýto projekt rozbehol pred pár rokmi, ale po náletoch podkôrnikov západní susedia nevydržali.

Začali na postihnutom území realizovať holoruby. „To lesu ubližilo viac, ako keby neurobili nič. Dnes sa na Šumave opäť vracajú k ponechaniu lesov na samovývoj. Pravda, striedanie koncepcií lesu nepomôže,“ dodáva M. Jasík.

Úspešné Bavorsko

To, že sa dá vytvoriť aj ľudmi akceptovaný prales, potvrdzujú podľa šéfa NAPANT-u skúsenosti z Bavorského lesa v Nemecku. „Tam ponechali porasty na samovývoj už pred štvrťstoročím a po ataku drevokazného hmyzu v podstate les prestal existovať. Vyzeralo to hrozne. No na znovuzrodenie lesa sa tam chodí pozerať čoraz viac ľudí,“ hovorí M. Jasík.

V Nemecku potom nebanujú ani za ušlými tržbami z ťažby dreva, lebo z turistického ruchu má okolitý región mnohokrát vyššie príjmy. „Bavorčania nám hovorili, že hospodársky les im tam niekedy prinášal 400 eur zisku na jeden hektár. Teraz je to z cestovného ruchu až desaťnásobok,“ argumentuje M. Jasík. Nemecko síce podľa neho dáva na správu parku okolo 16 miliónov eur ročne, ale tamojší región má z turizmu tržby až vo výške pol miliardy eur.

M. Jasík si dokonca vie predstaviť, že v nových slovenských národných parkoch by sa mohlo viac priestoru uvoľniť aj pre domácich podnikateľov v cestovnom ruchu. „Dnes, keď sa v parkoch ťaží drevo, viac potom škrtíme aj cestovný ruch. Ak by problém ťažby odpadol, dáme turizmu širší priestor,“ zdôrazňuje M. Jasík.

Ani majitelia hospodárskych lesov v blízkosti parkov s nastoleným samovývojom sa podľa neho nemusia obávať, že podkôrny hmyz by sa dostal až k nim. Okolo jadrových častí pralesov by totiž sami ochranári ponechávali nárazníkové časti lesa a bez plošného využitia chémie by tiež pracovali na utlmení hmyzu.

Foto – Vlado Benko
http://openiazoch.zoznam.sk