Spojenie mravného a náboženského života s novým ekologickým myslením vedie k hlbokej premene spoločnosti.
Prínos svetových náboženstiev k ochrane prírody
Toto nové myslenie si však vyžaduje radikálny posun a hlbokú transformáciu mravných hodnôt a základných postojov, ktoré sú určujúce pre život v dnešnom industriálno-technologickom svete. Je potrebné úplne prehodnotiť základné pojmy, nad ktorých významom už ani nepremýšľame, lebo sa nám zdajú samozrejmé. Je potrebné dokonca vytvoriť nový model civilizácie, ktorá by bola schopná prežiť a ďalej sa rozvíjať.
Hinduizmus
V súčasnej dobe prežívame rozsiahlu ekologickú krízu, ktorá zasahuje celý systém života od odumierania lesov až po rozšírenie neuróz, od znečistenia vôd až po negativistický postoj k životu. Človek je neoddeliteľnou súčasťou spoločenstva prírody spolu s rastlinstvom a živočíšstvom, a preto si musí vytvoriť ľudsky pozitívny, partnerský a úctivý vzťah k prírode. Moderne povedané – ekologické myslenie. Zárodky takéhoto myslenia sa nachádzajú už v rôznych starovekých náboženských a filozofických systémoch. V indickej náboženskej skúsenosti je príroda v bohatstve svojich foriem obrazom Boha. Preto sa v Indii pripisuje zvláštna posvätnosť všetkým veciam. Božské, kozmos a ľudská spoločnosť sú prepojené do jedného obsiahleho jednotiaceho vzťahu. Už staroindická filozofia jogy zdôrazňovala lásku a úctu k celej prírode a ku všetkému stvorenstvu. Prvým „prikázaním“ indického desatora je ahinsa – neubližovanie. Tento princíp sa netýka len vzťahov medzi ľuďmi, ale aj správania sa k zvieratám, rastlinám, ba i k vode, vzduchu, kameňom, hovorí Klaudius Viceník. Vráťme sa teraz do súčasnosti. Známy americký astronóm Carl Sagan hovorí, že úsilie chrániť a ctiť si životné prostredie by mala splynúť s víziou posvätnosti. Albert Schweitzer vo svojej etike úcty k životu vníma svet ako posvätný, to znamená, ako celkom nesamozrejmý. Úcta k životu vo Schweitzerovom ponímaní začína údivom nad životom, ktorý je sám ako taký zdrojom zmyslu a hodnoty. Americký filozof vedy Morris Berman poukazuje na to, že až do obdobia renesancie sa základ skúsenostného sveta ľudí skladal zo vzťahov významu a zmyslu. Či je strom posvätný alebo zviera významné, bolo oveľa dôležitejšie, než či sú predajné. Rast neosobného „objektívneho“ vedomia a poznania bol podľa Bermana predovšetkým postupným odsväcovaním sveta. Úsilím priekopníkov matematicko-mechanickej prírodovedy vznikol nielen nový obraz sveta, ale podľa Bermana doslova nový, celkom svetský svet, v ktorom sa človek už nestretáva s ničím zázračným či udivujúcim. Je to svet, v ktorom je všetko všedné a redukovateľné na matematicko-mechanický opis. Čo nie je možné vyjadriť číselne, napríklad krehkú krásu snežienky alebo zázrak nového života, sa považuje v tomto svete za neskutočné, „len subjektívne“. V hinduizme je to inak. Dary, ktoré poskytuje príroda, nie sú pre človeka len objekty, ktoré je možné si privlastniť alebo sa ich zmocniť ako koristi, ale sú považované za subjekty, z ktorých pochádzame a skrze ktoré sme udržiavaní vo svojej existencii. Preto si ich máme vážiť a chrániť a prejavovať im úctu. Ochrana okolitého sveta je pre hinduistu etický príkaz, ktorý má pôvod v mystickej myšlienke o zemi ako o domove, v ktorom zakusujeme životodarnú silu božskej Matky. Známa environmentalistka, filozofka a duchovná z Kalifornie Joanna Macyová zdôrazňuje: „Kým nie ste zakorenení v nejakej duchovnej praxi, ktorá považuje život za posvätný a podporuje radostné spoločenstvo so všetkými bytosťami – je prakticky nemožné vzdorovať obrovským ekologickým problémom, ktoré sú pred nami.“ Človek môže vycítiť, že aj Zem – zázračná guľa, v ktorej atmosfére, tenkej vrstve okolo jej „tela“, všetci žijeme – spĺňa kritériá živej bytosti, konštatuje Viceník. Potvrdzuje to aj moderná veda, ktorá objavila neobyčajný rozsah vzťahov v prírode. Ekológovia dnes vedia, že strom horiaci v amazonskom pralese nejakým spôsobom mení vzduch, ktorý dýcha Parížan, a že chvenie motýlieho krídla na Yucatane pôsobí na život papradí na Hebridách. Súčasná ekologická kríza má mravnú povahu. Preto žiadne technologické riešenie samo osebe túto krízu nebude schopné vyriešiť. Najhlbšie znamenie a najťažší z mravných dôsledkov ekologického problému však spočíva v porušovaní úcty k životu. Krehká ekologická rovnováha je rozvrátená nekontrolovaným ničením rastlinných a živočíšnych druhov. Preto základnou normou, ktorá musí rešpektovať spravodllivý hospodársky, priemyselný a vedecký pokrok, je predovšetkým úcta k životu a k dôstojnosti ľudskej osoby. Ide o hlavné princípy budovania mierovej spoločnosti, ktorá nemôže ignorovať ani úctu, ani zmysel pre neporušenosť stvorenia. Podľa Viceníka vo svete plnom nenávisti a nepriateľstva je veľmi ťažké volať po novej etike, ktorá by objala rastliny a zvieratá práve tak ako ľudí. Ale práve táto cesta vedie k udržateľnému životu.
Budhizmus
Budhizmu od začiatku nešlo o špekulácie odtrhnuté od života, ale o prekonanie životných skutočností, hovorí Hans Küng. Budhistická dharma (pravda, náuka, zákon) učí, že „všetko je vo všetkom ostatnom“, a preto hlása súcit (karuna) k všetkým bytostiam ako najvyššiu cnosť. Budhistická environmentálna etika je založená na zdržanlivosti, nenásilí a láske. Gautama – zvaný Budha, čo znamená „prebudený“, „osvietený“, učil „umeniu pozorného života“, ktorého symbolom sa stala lukostreľba. Budha považoval pravé úsilie a pravú pozornosť (sati) za predpoklad meditatívneho sústredenia (samádhi), ktoré vedie k dokonalému prebudeniu (bódhi). Človek, ktorý aj v modernom svete kladie dôraz na náboženské sústredenie, zvnútornenie a bezprostrednú skúsenosť srdca, môže toto všetko nájsť v meditačnom budhizme mahajánovej tradície. Meditácia ako prostriedok intenzívneho duchovného rastu patrí od počiatku k Budhovej osemdielnej ceste. Meditácia je v budhizme stále prítomná a zostáva jeho jadrom, zdôrazňuje Küng. Allan Hunt Badiner viackrát zdôrazňuje, že hlavným nástrojom na dosiahnutie ekologického myslenia je meditácia. Čo tým chcel povedať? Zrejme to, že v stave myšlienkového stíšenia a zvýšenej citlivosti k správam z podvedomia, ale aj od kozmickej múdrosti sme schopnejší načúvať aj prírode a pochopiť ju, prežívať spolu s ňou jej pocity, problémy, starosti i radosti, vysvetľuje Viceník. Podľa Daisetz Taitaro Suzukiho, japonského znalca budhizmu, v osvietení nachádzame blaženosť a pravú transcendenciu. Aj pozemské veci vtedy zakusujú svoje obnovenie, premenu. Nie je to len jednotlivá, historicky určiteľná bytosť, ktorá sa prebudí do stavu osvietenia, je to celý vesmír, každá čiastočka prachu v ňom, ktorá má účasť na osvietení. Osvietenie v okamihu premení zem samú na „Čistú zem“, hovorí Suzuki. Podľa Künga špecificky prínos budhizmu k svetovému étosu je zdôraznenie, že všade je potrebný jednotlivec. Každý z nás musí kráčať svojou cestou sám za seba. Človek sa sám stáva tým, čím je. Človek sa stáva človekom, keď sa cvičí v ľudskom konaní. Zásadné pritom je, ak sa to dá, zabudnúť na svoje egocentrické ja – podobne ako to dokáže lukostrelec – a cvičiť sa v nesebeckosti. Zbavenie sa sebeckosti je predpokladom na to, aby človek voči všetkým živým tvorom prejavoval namiesto odmietania a obmedzovania bezhraničnú láskavosť (maitrí), namiesto závisti a rivality radosť z radosti druhého (mudita), namiesto túžby po moci, úspechu a prestíži neotrasiteľný pokoj (upékša). Podľa Viceníka schopnosť a ochotu rozpoznávať v iných bytostiach ich vnútorné hodnoty treba kultivovať a pestovať. Škola a náboženstvo majú veľkú úlohu práve v tomto smere. Štúdium východných náboženstiev a filozofii, zvlášť budhistickej, a učenie škôl jogy je pritom veľmi užitočné najmä vzhľadom na jasné formulovanie zmyslu primeraného správania sa ku všetkému živému vrátane toho, čo dnes nazývame životným prostredím, myslí si Viceník. Podarí sa ľudstvu prechod k novému postmodernému usporiadaniu sveta? pýta sa Küng. Podľa neho by k úspechu boli potrebné nasledujúce „presahy“, ktoré môžu byť uskutočnené pomocou budhizmu: nielen veda, ale aj múdrosť, ktorá zabráni zneužitie vedeckého bádania, nielen technológia, ale aj duchovná energia, ktorá udrží pod kontrolou nepredvídateľné riziká účinnej vyspelej technológie, nielen priemysel, ale aj ekológia, ktorá v ére globalizácie nebude zaostávať za neustále expandujúcou ekonomikou, nielen demokracia, ale aj étos pôsobiaci proti presadzujúcim sa mocenským záujmom vplyvných jednotlivcov a skupín. V globalizovanom svete globalizovaný étos, spoločný ľudský étos, svetový étos.
Židovsko-kresťanská tradícia
Moderní kritici Biblie a kresťanstva poukazujú na to, že to bolo práve biblické poverenie na vládnutie nad zemou či prírodou (Gn 1, 28), ktoré oprávňovalo kresťanov vykorisťovať a ničiť prírodu. Preto vraj Biblia zavinila alebo má aspoň podiel na súčasnej ekologickej kríze. Hana Librová, ktorá sa venuje sociológii a ekológii, na túto tému poznamenáva: „Judaisticko-kresťanský antropocentrizmus a inštrumentálny pohľad na prírodu sa vzájomne dopĺňali a posilňovali s príbuznými prístupmi gréckymi. Postupne sa tak v Európe udomácnil pevný a ťažko narušiteľný antropocentrický pohľad na svet, ktorý je v zásade voči prírode bezohľadný.“ Je však v biblickom poverení skutočne obsiahnuté oprávnenie človeka na vládu nad svetom? Konkrétna biblická predstava „podmanenia si zeme“ nemá nič spoločné s príkazom panovania, ale je príkazom, ktorý sa týka pokrmu. Ľudia majú spolu so zvieratami žiť z plodov zeme. Preto má človek „raj v Edene“ obrábať, strážiť, a tak si zabezpečiť pokrm (Gn 2, 15). Nijaké uchopenie moci nad prírodou sa tým nemienilo. Príkaz na „vládu“ sa nachádza len na jednom mieste knihy Genezis (Gn 1, 26). Tu sa však viaže na zodpovednosť ľudí voči Bohu, Stvoriteľovi a Živiteľovi sveta. K týmto starozákonným výrokom existuje novozákonný korelát v Ježišovom podobenstve o vrabcoch (Mt 10, 31). V tomto podobenstve sa hovorí o tom, že človek má pred Bohom veľkú cenu, a preto sa nemá nechať ovládať silami prírody, ktoré sú nižšie ako on. Podľa biblistu Milana Balabána sa pohanské zaobchádzanie človeka s prírodou vyznačovalo stratou jeho identity – to znamená stratou úcty k transcendentnému Bohu a stratou sebaúcty. Ľudia, ktorí sa klaňali stvoreným veciam, splynuli s uctievaným predmetom, a tak stratili samých seba. Balabán to vyjadruje takto: pred prírodou, jej žiarivosťou, ale i jej obludnosťou je vhodné a slušné „sňať klobúk“, ale neklaňať sa jej, ako by bola niečo viac ako som ja sám. Biblia hovorí, že svet je Božím stvorením, a preto zostáva jeho majetkom, ktorého sa človek nemôže zmocniť a privlastniť si ho. Môže ho len prijať ako prepožičaný dar, ktorý musí zodpovedne spravovať podľa kritérií Božej spravodlivosti, a nie svojich mocenských predstáv a chúťok (Lk 16, 2). Podľa Viceníka v súčasnej dobe názory viacerých environmentálne angažovaných teológov nádejne harmonizujú s prístupom ochrancov prírody. Spoločne hovoria, že nový prístup kresťanov sa neozaobíde bez oživenia kresťanskej mystiky, ktorá preciťuje prítomnosť Stvoriteľa práve prostredníctvom hlbokého zážitku prírody, konštatuje Viceník. Svätá Hildegarda z Bingenu (1098 – 1179), ktorá je považovaná za mystičku Božej prítomnosti v stvorenstve, bola už v stredoveku hlboko presvedčená o vzájomnom prepojení všetkých vecí a láskyplnom súcite Boha, ktorý stvoril všetko z lásky k nám. Zeleň, sviežosť je jedným z obľúbených Hildegardiných motívov, ktorý symbolizuje zdravie a plodnosť v duchovnom živote a vo fyzickom svete. Jej ochranou chránime aj svoj zdroj životnej sily. Sv. František z Assisi, patrón ekológie, nás naučil pozerať sa na svet ako na múdru syntézu, ktorej vedúcou myšlienkou je harmonické spolužitie všetkých zo všetkými. František objavil a ukázal užasnutým očiam stredovekého človeka krásu prírody. Príroda prestala byť len pozadím a dekoráciou a stala sa súčasťou našich predstáv o kráse a dobre, znamením harmónie poriadku, formou blahoslaveného obsahu, ktorý nám dal Boh. Zašliapnutý kvet sa stal hodným milosrdenstva, ohňom lásky a hviezdou zbožňovania. Pre súčasného amerického dominikána Matthewa Foxa je stredom spirituality stvorenia, ktorá vychádza z kozmu úcta a úžas nad tajomstvom prírody a všetkých bytostí vôbec, radosť a tvorivosť (kreativita), spravodlivosť a súcit. Známy duchovný spisovateľ Anzelm Grün hovorí, že nesmieme od seba oddeľovať Stvoriteľa a stvorenie, ako sme to často robili v tradičnej kresťanskej spiritualite. V nej bola dôležitá len jedna jediná vec: náš vzťah k Bohu, ale pritom sme zabúdali na to, že náš vzťah k Bohu sa celkom konkrétne prejavuje v tom, ako zachádzame s jeho dielom. Podľa Grüna práve východná spiritualita nám môže pomôcť novým spôsobom objaviť vlastnú kresťanskú tradíciu teológie stvorenia a zhodnotiť ju. V budhistickej a hinduistickej tradícii je v strede pozornosti stvorenie ako prvé slovo Boha k ľuďom. V ňom nám Boh zjavuje svoju krásu a lásku, v ňom sa s ním môžeme stretnúť. Stvorenie je preniknuté Božím Duchom a náš vzťah k Bohu sa vyjadruje aj naším vzťahom k stvoreniu. A práve dnes v dobe rastúceho dôrazu na ekológiu predovšetkým v spoločnosti, za hranicami kresťanských cirkví, je to dôležité zdôrazniť. „Resakralizácia sveta“, o ktorej hovoria mnohí súčasní vedci, má byť obnovením stratenej nite, ktorou sme spojení s posvätným. Podľa Ralpha Abrahama je to možné uskutočniť nasledujúcim spôsobom: v každodennom živote spoločnosti znovuzrodiť rituály, ktoré privádzajú človeka k hlbokým zážitkom prírody. Je potrebná revitalizácia náboženstiev tak, aby znovu pritiahli ľudí do nádherných chrámov, ktoré nielen svojou architektúrou, ale aj svojím morfickým poľom môžu prispieť k nájdeniu stratenej nite (to je doména Ruperta Sheldraka). Z prežívania viery na verbálnej úrovni treba prejsť k vnímaniu všetkými zmyslami. Gotické chrámy boli postavené ako modely kozmu a kozmických síl. Keď si uvedomíme a sprítomníme ducha týchto stavieb, nájdeme kontakt s posvätnosťou oných miest. Sem patrí aj návrat posvätnosti času. Sviatky boli a sú kozmické udalosti. V posvätnom čase by mohlo revitalizovať pútnictvo, ktoré dnes nahradila turistika. A súčasná turistika by dostala aj dimenziu pútnictva na posvätné miesta v príhodnom čase. Miesto návštevy, ktorú podnietil záujem o históriu či archeológiu, sa stane podnetom prísť do vedomého kontaktu s kvalitou (vyžarovaním) miesta, podnetom na „rozhovor“ s duchom miesta (genius loci) s cieľom získať vyšší stav vedomia, osvietenia a požehnania. Podľa Jozefa Musila je úlohou vedy vytvoriť novú paradigmu, ktorá by priniesla konkrétnu odpoveď na globálne problémy ľudstva: mier, ekológia a tretí svet. Hľadanie ekologickej paradigmy kresťanstva sa však musí opierať o plnosť biblickej zvesti, nielen o jednu klasickú časť knihy Genezis (Gn 1, 28).
Islam
Pre moslima Boh nehovorí z prírody, ale mimo nej. Pre islamské myslenie je príroda niečo ako odtlačok, oddelený, dokonca zatratený vo svojom oddelení od Stvoriteľa, také je jeho pohŕdanie stvorenými vecami. Príroda tu pôsobí takmer ako svetový rad v stoickom zmysle, nezávislá a oddelená od Boha. Niektorí moslimskí mystici vidia dokonca v „prirodzenosti“ znamenie trestu, uloženého tvorom od Boha. Taký obraz Boha a prírody pravdepodobne nevytvára etiku, ktorá by viedla k pozitívnej službe zemi, myslí si teológ J. M. Houston. Moslim nie je ochrancom nedotknutého životného prostredia. Keď chceme pochopiť, prečo je to tak, nemusíme siahnuť po teológii. Islam je totiž doma v tých oblastiach zeme, kde príroda vystupuje proti človeku väčšinou nepriateľsky. Človek preto musí pred ňou unikať, nemôže s ňou nadviazať hlbší vzťah. Preto je jeho ideálom umelo vytvorený svet: mesto, zavlažovací systém, záhrada, pestovanie poľnohospodárskych plodín, hovorí znalec islamu Jozef van Ess. Myšlienka, že aj ostatná príroda – púšť, hory, les – je stvorením a môže mať svoj zmysel, sa v islame primárne neobjavuje. Na druhej strane nie je možné poprieť, že etické imperatívy Koránu smerujú a naďalej môžu smerovať k väčšej spravodlivosti, čestnosti a zdržanlivosti, k väčšej miernosti, súcitu a odpusteniu (Hans Küng). Z Koránu a islamských dejín je možné tiež vyvodiť požiadavku úcty k posvätnému daru života. To by mohlo v budúcnosti viesť k vytváraniu ekologického myslenia u moslimov.
Literatúra
Balabán, M., Tydlitátová, V.: Tázání po budoucím. Herrmann, synové, Praha 1998.
Domácí náboženství Ameriky a Indie (Vyhlásenie indickej teologickej spoločnosti Ekologická krize
a indická křesťanská odpověď) In.: Teologické texty 4/99, s. 129 – 130.
Grün, A.; Seuferling, A.: Spiritualita stvoření. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2000.
Houston, J., M.: Náboženství a životní prostředí. In.: Teologické texty 6/93, s. 12-16.
Kohák, E.: Zelená svatozář. Sociologické nakladatelství, Praha 2006.
Kropáček, L.: Duchovní cesty islamu. Vyšehrad, Praha 2003.
Küng, H.: Po stopách světových náboženství. CDK Brno 2006.
Küng, H., Bechert, H.: Křesťanství a budhizmus. Vyšehrad, Praha 1998.
Küng, H., van Ess J.: Křesťanství a islam. Vyšehrad, Praha 1998.
Suzuki, D., T.: Ukřižování a osvícení. In.: Teologie 20. století (antologia). Vyšehrad, Praha 1995,
s. 204 – 211.
Šrobár, Š.: Kresťanstvo a ekológia. In.: Zrno 1/2002, s. 29.
Šrobár, Š.: Niektoré aspekty ekologickej náuky
o stvorení. In.: Kresťanstvo a biológia (zborník). SSV Trnava, 2001.
Viceník, K.: Ekoreligia? In.: Životné prostredie 2/1998, s. 84 – 87.
Štefan Šrobár
Autor je teológ
Hinduizmus
V súčasnej dobe prežívame rozsiahlu ekologickú krízu, ktorá zasahuje celý systém života od odumierania lesov až po rozšírenie neuróz, od znečistenia vôd až po negativistický postoj k životu. Človek je neoddeliteľnou súčasťou spoločenstva prírody spolu s rastlinstvom a živočíšstvom, a preto si musí vytvoriť ľudsky pozitívny, partnerský a úctivý vzťah k prírode. Moderne povedané – ekologické myslenie. Zárodky takéhoto myslenia sa nachádzajú už v rôznych starovekých náboženských a filozofických systémoch. V indickej náboženskej skúsenosti je príroda v bohatstve svojich foriem obrazom Boha. Preto sa v Indii pripisuje zvláštna posvätnosť všetkým veciam. Božské, kozmos a ľudská spoločnosť sú prepojené do jedného obsiahleho jednotiaceho vzťahu. Už staroindická filozofia jogy zdôrazňovala lásku a úctu k celej prírode a ku všetkému stvorenstvu. Prvým „prikázaním“ indického desatora je ahinsa – neubližovanie. Tento princíp sa netýka len vzťahov medzi ľuďmi, ale aj správania sa k zvieratám, rastlinám, ba i k vode, vzduchu, kameňom, hovorí Klaudius Viceník. Vráťme sa teraz do súčasnosti. Známy americký astronóm Carl Sagan hovorí, že úsilie chrániť a ctiť si životné prostredie by mala splynúť s víziou posvätnosti. Albert Schweitzer vo svojej etike úcty k životu vníma svet ako posvätný, to znamená, ako celkom nesamozrejmý. Úcta k životu vo Schweitzerovom ponímaní začína údivom nad životom, ktorý je sám ako taký zdrojom zmyslu a hodnoty. Americký filozof vedy Morris Berman poukazuje na to, že až do obdobia renesancie sa základ skúsenostného sveta ľudí skladal zo vzťahov významu a zmyslu. Či je strom posvätný alebo zviera významné, bolo oveľa dôležitejšie, než či sú predajné. Rast neosobného „objektívneho“ vedomia a poznania bol podľa Bermana predovšetkým postupným odsväcovaním sveta. Úsilím priekopníkov matematicko-mechanickej prírodovedy vznikol nielen nový obraz sveta, ale podľa Bermana doslova nový, celkom svetský svet, v ktorom sa človek už nestretáva s ničím zázračným či udivujúcim. Je to svet, v ktorom je všetko všedné a redukovateľné na matematicko-mechanický opis. Čo nie je možné vyjadriť číselne, napríklad krehkú krásu snežienky alebo zázrak nového života, sa považuje v tomto svete za neskutočné, „len subjektívne“. V hinduizme je to inak. Dary, ktoré poskytuje príroda, nie sú pre človeka len objekty, ktoré je možné si privlastniť alebo sa ich zmocniť ako koristi, ale sú považované za subjekty, z ktorých pochádzame a skrze ktoré sme udržiavaní vo svojej existencii. Preto si ich máme vážiť a chrániť a prejavovať im úctu. Ochrana okolitého sveta je pre hinduistu etický príkaz, ktorý má pôvod v mystickej myšlienke o zemi ako o domove, v ktorom zakusujeme životodarnú silu božskej Matky. Známa environmentalistka, filozofka a duchovná z Kalifornie Joanna Macyová zdôrazňuje: „Kým nie ste zakorenení v nejakej duchovnej praxi, ktorá považuje život za posvätný a podporuje radostné spoločenstvo so všetkými bytosťami – je prakticky nemožné vzdorovať obrovským ekologickým problémom, ktoré sú pred nami.“ Človek môže vycítiť, že aj Zem – zázračná guľa, v ktorej atmosfére, tenkej vrstve okolo jej „tela“, všetci žijeme – spĺňa kritériá živej bytosti, konštatuje Viceník. Potvrdzuje to aj moderná veda, ktorá objavila neobyčajný rozsah vzťahov v prírode. Ekológovia dnes vedia, že strom horiaci v amazonskom pralese nejakým spôsobom mení vzduch, ktorý dýcha Parížan, a že chvenie motýlieho krídla na Yucatane pôsobí na život papradí na Hebridách. Súčasná ekologická kríza má mravnú povahu. Preto žiadne technologické riešenie samo osebe túto krízu nebude schopné vyriešiť. Najhlbšie znamenie a najťažší z mravných dôsledkov ekologického problému však spočíva v porušovaní úcty k životu. Krehká ekologická rovnováha je rozvrátená nekontrolovaným ničením rastlinných a živočíšnych druhov. Preto základnou normou, ktorá musí rešpektovať spravodllivý hospodársky, priemyselný a vedecký pokrok, je predovšetkým úcta k životu a k dôstojnosti ľudskej osoby. Ide o hlavné princípy budovania mierovej spoločnosti, ktorá nemôže ignorovať ani úctu, ani zmysel pre neporušenosť stvorenia. Podľa Viceníka vo svete plnom nenávisti a nepriateľstva je veľmi ťažké volať po novej etike, ktorá by objala rastliny a zvieratá práve tak ako ľudí. Ale práve táto cesta vedie k udržateľnému životu.
Budhizmus
Budhizmu od začiatku nešlo o špekulácie odtrhnuté od života, ale o prekonanie životných skutočností, hovorí Hans Küng. Budhistická dharma (pravda, náuka, zákon) učí, že „všetko je vo všetkom ostatnom“, a preto hlása súcit (karuna) k všetkým bytostiam ako najvyššiu cnosť. Budhistická environmentálna etika je založená na zdržanlivosti, nenásilí a láske. Gautama – zvaný Budha, čo znamená „prebudený“, „osvietený“, učil „umeniu pozorného života“, ktorého symbolom sa stala lukostreľba. Budha považoval pravé úsilie a pravú pozornosť (sati) za predpoklad meditatívneho sústredenia (samádhi), ktoré vedie k dokonalému prebudeniu (bódhi). Človek, ktorý aj v modernom svete kladie dôraz na náboženské sústredenie, zvnútornenie a bezprostrednú skúsenosť srdca, môže toto všetko nájsť v meditačnom budhizme mahajánovej tradície. Meditácia ako prostriedok intenzívneho duchovného rastu patrí od počiatku k Budhovej osemdielnej ceste. Meditácia je v budhizme stále prítomná a zostáva jeho jadrom, zdôrazňuje Küng. Allan Hunt Badiner viackrát zdôrazňuje, že hlavným nástrojom na dosiahnutie ekologického myslenia je meditácia. Čo tým chcel povedať? Zrejme to, že v stave myšlienkového stíšenia a zvýšenej citlivosti k správam z podvedomia, ale aj od kozmickej múdrosti sme schopnejší načúvať aj prírode a pochopiť ju, prežívať spolu s ňou jej pocity, problémy, starosti i radosti, vysvetľuje Viceník. Podľa Daisetz Taitaro Suzukiho, japonského znalca budhizmu, v osvietení nachádzame blaženosť a pravú transcendenciu. Aj pozemské veci vtedy zakusujú svoje obnovenie, premenu. Nie je to len jednotlivá, historicky určiteľná bytosť, ktorá sa prebudí do stavu osvietenia, je to celý vesmír, každá čiastočka prachu v ňom, ktorá má účasť na osvietení. Osvietenie v okamihu premení zem samú na „Čistú zem“, hovorí Suzuki. Podľa Künga špecificky prínos budhizmu k svetovému étosu je zdôraznenie, že všade je potrebný jednotlivec. Každý z nás musí kráčať svojou cestou sám za seba. Človek sa sám stáva tým, čím je. Človek sa stáva človekom, keď sa cvičí v ľudskom konaní. Zásadné pritom je, ak sa to dá, zabudnúť na svoje egocentrické ja – podobne ako to dokáže lukostrelec – a cvičiť sa v nesebeckosti. Zbavenie sa sebeckosti je predpokladom na to, aby človek voči všetkým živým tvorom prejavoval namiesto odmietania a obmedzovania bezhraničnú láskavosť (maitrí), namiesto závisti a rivality radosť z radosti druhého (mudita), namiesto túžby po moci, úspechu a prestíži neotrasiteľný pokoj (upékša). Podľa Viceníka schopnosť a ochotu rozpoznávať v iných bytostiach ich vnútorné hodnoty treba kultivovať a pestovať. Škola a náboženstvo majú veľkú úlohu práve v tomto smere. Štúdium východných náboženstiev a filozofii, zvlášť budhistickej, a učenie škôl jogy je pritom veľmi užitočné najmä vzhľadom na jasné formulovanie zmyslu primeraného správania sa ku všetkému živému vrátane toho, čo dnes nazývame životným prostredím, myslí si Viceník. Podarí sa ľudstvu prechod k novému postmodernému usporiadaniu sveta? pýta sa Küng. Podľa neho by k úspechu boli potrebné nasledujúce „presahy“, ktoré môžu byť uskutočnené pomocou budhizmu: nielen veda, ale aj múdrosť, ktorá zabráni zneužitie vedeckého bádania, nielen technológia, ale aj duchovná energia, ktorá udrží pod kontrolou nepredvídateľné riziká účinnej vyspelej technológie, nielen priemysel, ale aj ekológia, ktorá v ére globalizácie nebude zaostávať za neustále expandujúcou ekonomikou, nielen demokracia, ale aj étos pôsobiaci proti presadzujúcim sa mocenským záujmom vplyvných jednotlivcov a skupín. V globalizovanom svete globalizovaný étos, spoločný ľudský étos, svetový étos.
Židovsko-kresťanská tradícia
Moderní kritici Biblie a kresťanstva poukazujú na to, že to bolo práve biblické poverenie na vládnutie nad zemou či prírodou (Gn 1, 28), ktoré oprávňovalo kresťanov vykorisťovať a ničiť prírodu. Preto vraj Biblia zavinila alebo má aspoň podiel na súčasnej ekologickej kríze. Hana Librová, ktorá sa venuje sociológii a ekológii, na túto tému poznamenáva: „Judaisticko-kresťanský antropocentrizmus a inštrumentálny pohľad na prírodu sa vzájomne dopĺňali a posilňovali s príbuznými prístupmi gréckymi. Postupne sa tak v Európe udomácnil pevný a ťažko narušiteľný antropocentrický pohľad na svet, ktorý je v zásade voči prírode bezohľadný.“ Je však v biblickom poverení skutočne obsiahnuté oprávnenie človeka na vládu nad svetom? Konkrétna biblická predstava „podmanenia si zeme“ nemá nič spoločné s príkazom panovania, ale je príkazom, ktorý sa týka pokrmu. Ľudia majú spolu so zvieratami žiť z plodov zeme. Preto má človek „raj v Edene“ obrábať, strážiť, a tak si zabezpečiť pokrm (Gn 2, 15). Nijaké uchopenie moci nad prírodou sa tým nemienilo. Príkaz na „vládu“ sa nachádza len na jednom mieste knihy Genezis (Gn 1, 26). Tu sa však viaže na zodpovednosť ľudí voči Bohu, Stvoriteľovi a Živiteľovi sveta. K týmto starozákonným výrokom existuje novozákonný korelát v Ježišovom podobenstve o vrabcoch (Mt 10, 31). V tomto podobenstve sa hovorí o tom, že človek má pred Bohom veľkú cenu, a preto sa nemá nechať ovládať silami prírody, ktoré sú nižšie ako on. Podľa biblistu Milana Balabána sa pohanské zaobchádzanie človeka s prírodou vyznačovalo stratou jeho identity – to znamená stratou úcty k transcendentnému Bohu a stratou sebaúcty. Ľudia, ktorí sa klaňali stvoreným veciam, splynuli s uctievaným predmetom, a tak stratili samých seba. Balabán to vyjadruje takto: pred prírodou, jej žiarivosťou, ale i jej obludnosťou je vhodné a slušné „sňať klobúk“, ale neklaňať sa jej, ako by bola niečo viac ako som ja sám. Biblia hovorí, že svet je Božím stvorením, a preto zostáva jeho majetkom, ktorého sa človek nemôže zmocniť a privlastniť si ho. Môže ho len prijať ako prepožičaný dar, ktorý musí zodpovedne spravovať podľa kritérií Božej spravodlivosti, a nie svojich mocenských predstáv a chúťok (Lk 16, 2). Podľa Viceníka v súčasnej dobe názory viacerých environmentálne angažovaných teológov nádejne harmonizujú s prístupom ochrancov prírody. Spoločne hovoria, že nový prístup kresťanov sa neozaobíde bez oživenia kresťanskej mystiky, ktorá preciťuje prítomnosť Stvoriteľa práve prostredníctvom hlbokého zážitku prírody, konštatuje Viceník. Svätá Hildegarda z Bingenu (1098 – 1179), ktorá je považovaná za mystičku Božej prítomnosti v stvorenstve, bola už v stredoveku hlboko presvedčená o vzájomnom prepojení všetkých vecí a láskyplnom súcite Boha, ktorý stvoril všetko z lásky k nám. Zeleň, sviežosť je jedným z obľúbených Hildegardiných motívov, ktorý symbolizuje zdravie a plodnosť v duchovnom živote a vo fyzickom svete. Jej ochranou chránime aj svoj zdroj životnej sily. Sv. František z Assisi, patrón ekológie, nás naučil pozerať sa na svet ako na múdru syntézu, ktorej vedúcou myšlienkou je harmonické spolužitie všetkých zo všetkými. František objavil a ukázal užasnutým očiam stredovekého človeka krásu prírody. Príroda prestala byť len pozadím a dekoráciou a stala sa súčasťou našich predstáv o kráse a dobre, znamením harmónie poriadku, formou blahoslaveného obsahu, ktorý nám dal Boh. Zašliapnutý kvet sa stal hodným milosrdenstva, ohňom lásky a hviezdou zbožňovania. Pre súčasného amerického dominikána Matthewa Foxa je stredom spirituality stvorenia, ktorá vychádza z kozmu úcta a úžas nad tajomstvom prírody a všetkých bytostí vôbec, radosť a tvorivosť (kreativita), spravodlivosť a súcit. Známy duchovný spisovateľ Anzelm Grün hovorí, že nesmieme od seba oddeľovať Stvoriteľa a stvorenie, ako sme to často robili v tradičnej kresťanskej spiritualite. V nej bola dôležitá len jedna jediná vec: náš vzťah k Bohu, ale pritom sme zabúdali na to, že náš vzťah k Bohu sa celkom konkrétne prejavuje v tom, ako zachádzame s jeho dielom. Podľa Grüna práve východná spiritualita nám môže pomôcť novým spôsobom objaviť vlastnú kresťanskú tradíciu teológie stvorenia a zhodnotiť ju. V budhistickej a hinduistickej tradícii je v strede pozornosti stvorenie ako prvé slovo Boha k ľuďom. V ňom nám Boh zjavuje svoju krásu a lásku, v ňom sa s ním môžeme stretnúť. Stvorenie je preniknuté Božím Duchom a náš vzťah k Bohu sa vyjadruje aj naším vzťahom k stvoreniu. A práve dnes v dobe rastúceho dôrazu na ekológiu predovšetkým v spoločnosti, za hranicami kresťanských cirkví, je to dôležité zdôrazniť. „Resakralizácia sveta“, o ktorej hovoria mnohí súčasní vedci, má byť obnovením stratenej nite, ktorou sme spojení s posvätným. Podľa Ralpha Abrahama je to možné uskutočniť nasledujúcim spôsobom: v každodennom živote spoločnosti znovuzrodiť rituály, ktoré privádzajú človeka k hlbokým zážitkom prírody. Je potrebná revitalizácia náboženstiev tak, aby znovu pritiahli ľudí do nádherných chrámov, ktoré nielen svojou architektúrou, ale aj svojím morfickým poľom môžu prispieť k nájdeniu stratenej nite (to je doména Ruperta Sheldraka). Z prežívania viery na verbálnej úrovni treba prejsť k vnímaniu všetkými zmyslami. Gotické chrámy boli postavené ako modely kozmu a kozmických síl. Keď si uvedomíme a sprítomníme ducha týchto stavieb, nájdeme kontakt s posvätnosťou oných miest. Sem patrí aj návrat posvätnosti času. Sviatky boli a sú kozmické udalosti. V posvätnom čase by mohlo revitalizovať pútnictvo, ktoré dnes nahradila turistika. A súčasná turistika by dostala aj dimenziu pútnictva na posvätné miesta v príhodnom čase. Miesto návštevy, ktorú podnietil záujem o históriu či archeológiu, sa stane podnetom prísť do vedomého kontaktu s kvalitou (vyžarovaním) miesta, podnetom na „rozhovor“ s duchom miesta (genius loci) s cieľom získať vyšší stav vedomia, osvietenia a požehnania. Podľa Jozefa Musila je úlohou vedy vytvoriť novú paradigmu, ktorá by priniesla konkrétnu odpoveď na globálne problémy ľudstva: mier, ekológia a tretí svet. Hľadanie ekologickej paradigmy kresťanstva sa však musí opierať o plnosť biblickej zvesti, nielen o jednu klasickú časť knihy Genezis (Gn 1, 28).
Islam
Pre moslima Boh nehovorí z prírody, ale mimo nej. Pre islamské myslenie je príroda niečo ako odtlačok, oddelený, dokonca zatratený vo svojom oddelení od Stvoriteľa, také je jeho pohŕdanie stvorenými vecami. Príroda tu pôsobí takmer ako svetový rad v stoickom zmysle, nezávislá a oddelená od Boha. Niektorí moslimskí mystici vidia dokonca v „prirodzenosti“ znamenie trestu, uloženého tvorom od Boha. Taký obraz Boha a prírody pravdepodobne nevytvára etiku, ktorá by viedla k pozitívnej službe zemi, myslí si teológ J. M. Houston. Moslim nie je ochrancom nedotknutého životného prostredia. Keď chceme pochopiť, prečo je to tak, nemusíme siahnuť po teológii. Islam je totiž doma v tých oblastiach zeme, kde príroda vystupuje proti človeku väčšinou nepriateľsky. Človek preto musí pred ňou unikať, nemôže s ňou nadviazať hlbší vzťah. Preto je jeho ideálom umelo vytvorený svet: mesto, zavlažovací systém, záhrada, pestovanie poľnohospodárskych plodín, hovorí znalec islamu Jozef van Ess. Myšlienka, že aj ostatná príroda – púšť, hory, les – je stvorením a môže mať svoj zmysel, sa v islame primárne neobjavuje. Na druhej strane nie je možné poprieť, že etické imperatívy Koránu smerujú a naďalej môžu smerovať k väčšej spravodlivosti, čestnosti a zdržanlivosti, k väčšej miernosti, súcitu a odpusteniu (Hans Küng). Z Koránu a islamských dejín je možné tiež vyvodiť požiadavku úcty k posvätnému daru života. To by mohlo v budúcnosti viesť k vytváraniu ekologického myslenia u moslimov.
Literatúra
Balabán, M., Tydlitátová, V.: Tázání po budoucím. Herrmann, synové, Praha 1998.
Domácí náboženství Ameriky a Indie (Vyhlásenie indickej teologickej spoločnosti Ekologická krize
a indická křesťanská odpověď) In.: Teologické texty 4/99, s. 129 – 130.
Grün, A.; Seuferling, A.: Spiritualita stvoření. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2000.
Houston, J., M.: Náboženství a životní prostředí. In.: Teologické texty 6/93, s. 12-16.
Kohák, E.: Zelená svatozář. Sociologické nakladatelství, Praha 2006.
Kropáček, L.: Duchovní cesty islamu. Vyšehrad, Praha 2003.
Küng, H.: Po stopách světových náboženství. CDK Brno 2006.
Küng, H., Bechert, H.: Křesťanství a budhizmus. Vyšehrad, Praha 1998.
Küng, H., van Ess J.: Křesťanství a islam. Vyšehrad, Praha 1998.
Suzuki, D., T.: Ukřižování a osvícení. In.: Teologie 20. století (antologia). Vyšehrad, Praha 1995,
s. 204 – 211.
Šrobár, Š.: Kresťanstvo a ekológia. In.: Zrno 1/2002, s. 29.
Šrobár, Š.: Niektoré aspekty ekologickej náuky
o stvorení. In.: Kresťanstvo a biológia (zborník). SSV Trnava, 2001.
Viceník, K.: Ekoreligia? In.: Životné prostredie 2/1998, s. 84 – 87.
Štefan Šrobár
Autor je teológ
Sdílet článek na sociálních sítích
