Dom, ktorým prerastá les

Dom, ktorý stojí v lesoch len kúsok od Saint Etienne, neďaleko Lyonu, nie je nijakou tuctovou stavbou. Presné informácie by ste získali v knihe od Dominique Gauzinovej-Mūllerovej Architecture écologique z vydavateľstva Le Moniteur. Tu by ste mohli nájsť základné rozmery a množstvo technických detailov vrátane toho najdôležitejšieho: dom je postavený z betónu a obložený drevom z červeného smreka, ktorého povrch nie je nijako upravený. Tento model nie je vo Francúzsku výnimočný, v rovnakom duchu bolo postavené celé alpské rekreačné stredisko Avoriaz. Drevo postupne získava patinu, akési mimikri, a jeho tvár sa stáva harmonickou súčasťou prírody. Vplyvom prírodných síl tak drevená stavba stále viac splýva so svojím okolím, aby sa nakoniec od neho dala úplne pohltiť.

Okolo domu vznikajú nespočetné zátišia a pôvabné prírodné scenérie, a tak dom uprostred borovicového lesa vlastne nemožno z nijakého miesta odfotografovať ako celok. Všade je len les a sem-tam presvitajú nenápadné torzá budovy. Priestorovo tvoria dom dva samostatné bloky: v jednom je umiestený spoločenský priestor s kuchyňou a ateliérom majiteľky, textilnej výtvarníčky, druhý blok ukrýva spálňu rodičov s príslušenstvom, pracovňu majiteľa domu – architekta – a na poschodí spálne troch dcér. Obidva bloky sa stretávajú prostredníctvom úzkeho spojovacieho krčku, v mieste, z ktorého možno dovidieť na rohy oboch objektov.

Viac než technické záležitosti ma však zaujala príjemná rodinná atmosféra, ktorá panuje v domácnosti, kde sú obaja partneri nútení byť sústavne spolu. Uprostred francúzskeho vidieka je pre nich výhodnejšie pracovať doma a s okolím udržiavať styk iba v najnutnejších prípadoch. Na rozdiel od svojich krajanov rozmaznaných hypermarketmi si sami pestujú niektorú zeleninu a ovocie a vlastný terénny automobil je pre každého člena domácnosti nutnosťou, nie demonštráciou movitosti.

Návšteva domu je zážitkom v každom okamihu. Pri vchode človeka doslova pohladí kovová stolička a hneď za vstupnými dverami, v hale, nasleduje prekvapenie v podobe pomerne veľkého bazéna s rybami. Po schodoch sa vstupuje ďalej do spoločenského priestoru s galériou. Nemožno povedať, ktorý objekt je tu dominantný.

Vo svojej nesúrodosti vytvárajú kultivovaný celok dokladujúci vysokú úroveň estetického cítenia majiteľa domu – či už je to stôl na kovových nohách, ktorého doska má zvláštny tvar polovičnej elipsy, centrálne „canapé“ s kovovou konštrukciou a veselým textilným poťahom, už pomaly kultové chaise longue a známe kreslo od Le Corbusiera, či staré drevené vitríny, ktoré do moderného interiéru vnášajú trošku nostalgie. Mesto Saint Etienne bolo v minulosti francúzskym centrom výroby teplých i studených zbraní a nezvyčajne vysoké skrine pochádzajú z obchodov, ktoré tieto zbrane ponúkali. Sú to v podstate starožitnosti. Majiteľ domu je však najpyšnejší na preglejkovú skrinku vlastnej výroby.

V síce nesúrodom, ale pomerne demokratickom celku je však jeden objekt, ktorý z priestoru vyčnieva fyzicky i obrazne. Je to kozub, ktorý si svojím teplom úplne podmaňuje celé okolie. Po oboch stranách kozuba sú úzke okná, ktoré umožňujú celkom netradičný výhľad do lesa. Ak chcete mať pocit väčšej intimity, môžu sa uzatvoriť okenicami.

Výhľad do lesa je pre tento dom charakteristický a sprevádza vás úplne všade. Les domom doslova prerastá. Najkrajší výhľad do okolia poskytuje galéria, kde je umiestnený textilný ateliér majiteľky domu. Tu zrejme inšpirácia nikdy nechýba. Ani od drezu nesmeruje pohľad inam než do borovicového lesa. Kuchyňu od jedálenského stola a spoločenskej časti oddeľuje len jednoduchá drevená mreža. Miestnosť, ktorá materiálne zabezpečuje chod domu, je vybavená všemožnou technikou. Aby aj v zime, keď dom ostáva dlhší čas v podstate izolovaný od okolitého sveta, mohla rodina normálne fungovať a žiť úplne bežným životom. Nad tým bdie miestna ovečka – taburet.

Druhý blok domu obsahuje predovšetkým spálne a pracovňu domáceho pána – architekta, ako aj príslušnú hospodársku časť. Na prízemí je v spálni s vlastnou kúpeľňou zvláštne manželské lôžko. Umiestené je na pódiu, ktoré zároveň slúži ako úložný priestor a siaha po úroveň okenného parapetu. Takže majitelia domu spia vlastne vo veľkom okne. Priamy kontakt lôžka s okolitým lesom je úchvatný. V takej spálni zrejme nikto nepotrebuje tabletky na spanie.

Schody vás privedú na poschodie, ktoré je exkluzívne venované trom dcéram. Každá z nich obýva akúsi kajutu, spoločný priestor vypĺňa piano a knižnica. Chodba so schodmi vedie najprv k WC a kúpeľni detí. Ani v kúpeľni, hoci za farebnými dverami, nemôže chýbať drevo. Je použité ako obloženie vane, vtipným detailom je stará poštová schránka, ktorá dnes slúži ako originálna toaletná skrinka.

V lete sa rodina najčastejšie stretáva pri bazéne. Pretože v čase našej návštevy bola práve zima, sedeli sme pri kozube a hľadeli do prírody. Na stole bola malinovka zo sirupu z miestnych ostružín a typické francúzske žĺtkové buchtičky zvané madeliene. Predávajú ich v každom supermarkete. Tieto však boli dielom panej domu. Stihla ich upiecť v čase, keď sme v lese na okolí zúfalo hľadali cestu k domu. Pozorovali sme vtáka, ktorý sa zahniezdil vo vetracej rúre, mačku spiacu na terase a čierne mračná v údolí pod nami. Ani sme veľa nerozprávali, nejako nás zachvátila tunajšia idyla. Náladu nám kazila len predstava návratu do civilizácie…

Text: Ing. arch. Ludvika Kanická
Foto: autorka