Lesk a bieda Nobelovej ceny mieru

Hľadá sa osoba, ktorá spravila najviac práce pre bratstvo medzi národmi a pre mier. Tak znie úloha, ktorú od roku 1901 musí každoročne plniť Nobelov výbor v Oslo. Nie je jednoduchá a rozhodnutie sa spravidla nezaobíde bez búrlivých reakcií. Výnimkou nebol ani tento rok. Nobelov výbor cenu udelil environmentalistke Wangari Maathaiovej z Kene. Získala ju ako prvá Afričanka.

Hranice mieru
"Mnohé z vojen v Afrike sa vedú pre prírodné zdroje. Práve ich ochrana je jedným zo spôsobov, ako zabrániť konfliktu," hovorí Maataiová, ktorej sa za posledných 30 rokov podarilo zorganizovať vysadenie 23 miliónov stromov. Čerstvá laureátka je štátnou tajomníčkou na ministerstve životného prostredia a pracuje v mimovládnej organizácii Green Belt, ktorá stromy vysádza v chudobných štvrtiach. Pre svoje aktivity pri presadzovaní demokracie a ochrany životného prostredia sa stala tŕňom v oku bývalej vlády, bola prinútená opustiť Keňu a dvakrát ju zatkli.
Podobne ako vlani - keď napriek očakávaniam cenu získala iránska právnička Širín Ebadíová - sa ozvali hlasy, že ide o zlé rozhodnutie a že cenu mala získať niektorá zo známych autorít ako Ján Pavol II. či Václav Havel. "Výbor pri udeľovaní ceny určuje hlavnú tému doby v oblasti mieru a bezpečnosti. Ak ju rozšíri príliš, oslabuje zmysel udeľovania ceny. Nakoniec bude v mene mieru dobré takmer všetko," posťažoval sa štátny tajomník nórskeho ministerstva zahraničných vecí Espen Barth Eide. Kritikom sa nepáčilo, že sa výbor rozhodol pre environmentalistku z Kene v čase, keď svet zápasí s problémom šírenia jadrových zbraní, konfliktu na Blízkom východe či "bojom proti terorizmu".
Ešte pred zverejnením výsledkov preleteli tlačou pochybnosti, či má cena vôbec nejaký význam.
"Wangari vystupovala proti diktatúre prezidenta Daniela arap Moia, venovala sa boju za práva žien, slobodu a demokraciu. Keňa trpí nedostatkom stromov, takže ženy na vidieku musia za drevom dochádzať desiatky kilometrov. Preto je také dôležité, že sa jej podarilo zmobilizovať hnutie, ktoré v krajine a 12 susedných štátoch vysadilo milióny stromov," hovorí jeden z hlavných odborníkov na históriu cien mieru Irwin Abrams.

Čo čakať od ceny
Cena mieru a cena za literatúru patria medzi najdiskutovanejšie a najmedializovanejšie ceny z Nobelovej rodiny. Definícia mieru je široká a otázku, aký je zmysel ceny, považujú mnohí za otvorenú. "Ak by mal byť poslaním ceny svetový mier, celkom určite sme zlyhali. Na svetovú politiku má obmedzený vplyv aj americký prezident, rozhodne teda nemožno očakávať, že všetky problémy vyrieši mierová cena," poznamenáva riaditeľ Nobelovho inštitútu Geir Lundestad. Cena však svoj vplyv rozhodne má. Príkladom je rok 1991, kedy sa jej laureátkou stala barmská disidentka Aung Schan Su Ťiová. OSN dovtedy nebola schopná prijať rezolúciu odsudzujúcu vojenskú diktatúru krajine. Po rozhodnutí výboru sa USA, veľké štáty EÚ, ale aj Japonsko, začali aktívne zasadzovať za dodržiavanie ľudských práv v Barme.
V roku 1996 získali cenu Carlos Belo a José Ramos-Horta z Východného Timoru. V krajine s 800-tisícovou populáciou došlo po vpáde indonézskej armády v roku 1975 ku genocíde - o život prišlo až 200-tisíc obyvateľov. Po tom, čo cenu získali obaja Východotimorčania, sa konfliktu začala intenzívnejšie venovať OSN a zmenila sa politika EÚ a USA voči Indonézii. Dôsledkom boli politické zmeny v roku 1999.
Až do 60. rokov sa cena obmedzovala takmer výlučne na Európu a Severnú Ameriku. Laureátmi boli predovšetkým osobnosti pacifistického hnutia ako Henri Dunant, zakladateľ Červeného kríža či Frederic Passy, ktorí získali cenu ako prví v roku 1901. V tejto súvislosti sa často spomína, že rozhodnutím oceňovať ochrancov mieru sa Alfred Nobel, preslávený vynálezom dynamitu, snažil "zmyť vinu". Irwin Abrams však upozorňuje, že ide o mýtus. Peniaze, ktoré vynálezca z výroby výbušniny získal, totiž nepochádzali zo zbrojného priemyslu. Šlo o dynamit využívaný v baníctve a pri budovaní kanálov. "Otca Nobelovej ceny mieru viedol skutočný záujem o pacifistické hnutie, nie pocit viny," poznamenáva Abrams.

Kontroverzie a snehové gule
Od 60. rokov sa cena stala globálnou. Výbor ocenil bojovníkov proti apartheidu v Južnej Afrike, disidentov vystupujúcich proti diktatúram, charitatívnych pracovníkov a pracovníčky a aktivistov za ľudské práva. Medzi laureátmi sú jednotlivci aj organizácie.
Niektoré rozhodnutia výboru prijala verejnosť, médiá aj politici so súhlasným pokývaním hlavy. Šlo o známe mená v histórii 20. storočia ako lekár Albert Schweitzer či Matka Tereza. Niektoré šokovali bielych Američanov - Martin Luther King, Jr., sovietske orgány - Andrej Sacharov, čínske úrady - dalajláma. Keď v roku 1973 dostal cenu Henry Kissinger, ktorý bol v tom čase ministrom zahraničných vecí USA a Le Duc Tho zo Severného Vietnamu za mierové rokovania o ukončení vojny vo Vietname, hádzali rozhorčení Nóri na amerického veľvyslanca, ktorý šiel cenu vyzdvihnúť, snehové gule.
Médiá spochybnili udelenie ceny Jásirovi Arafatovi. Extrémisti na židovskej aj palestínskej strane protestovali proti "takémuto" mieru. Časť pozorovateľov sa však priklonila k názoru, že udelenie ceny Arafatovi, ktorý uznal existenciu Izraela a vzdal sa teroristických metód, mierovému procesu na Blízkom východe pomôže.
Veľkú skupinu medzi ocenenými tvoria humanitárni pracovníci a organizácie. V roku 1947 získali Nobelovu cenu mieru kresťanskí kvakeri, ktorí za príčinu vojen považujú netoleranciu a sociálnu nespravodlivosť. Ďalšími boli napríklad Lekári bez hraníc či Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov.

Dovidenia 10. decembra
Kritici tohtoročného - ale aj mnohých predchádzajúcich rozhodnutí Nobelovho výboru v Oslo - by cenu radi videli v rukách ľudí, ktorí buď iniciovali medzinárodné zmluvy alebo vyjednali mier. Takéto striktné chápanie je však podľa Irwina Abramsa vzdialené úmyslom Alfreda Nobela. "Bratstvo medzi národmi", ku ktorému by mal laureát či laureátka prispieť, poskytuje výboru dosť priestoru na to, aby doň zahrnul, napríklad, aj ľudské práva. "Výhrada, že by cena mala byť venovaná len ľuďom, ktorí doslova bojujú za mier, je príliš úzkym videním. Človek, ktorý dal mnohým bezmocným pocítiť, že ich práca má zmysel, ktorý im pomohol - prostredníctvom výsadby stromov - zabezpečiť životné podmienky, rozhodne prispel k mieru v Afrike viac ako, povedzme, "boj proti terorizmu", tak ako ho dnes vedú USA," hovorí environmentalista Roman Havlíček z Centra pre podporu miestneho aktivizmu. Pracovať v oblasti životného prostredia v Afrike je dnes veľmi ťažké. "V Nigérii sa napríklad ľudia musia brániť aktivitám firiem, ktoré likvidujú ich životné prostredie. Firmy si najímajú paramilitárne jednotky, ktoré majú na svedomí množstvo vrážd." Nobelova cena pre Wangari Maathaiovú nepochybne zvýši záujem verejnosti o problémy, ktoré rieši. Nielen v oblasti životného prostredia, ale aj demokracie, práv žien či napríklad prístupu k zdravotníckej starostlivosti. Diskusie o tohtoročnej Nobelovej cene mieru zrejme znova ožijú 10. decembra, keď bude udelená. Potom sa možno časť verejnosti nad odkazom výboru v Oslo zamyslí. Možno dokonca dospeje k rovnakému názoru ako predseda Nobelovho výboru Ole Danbolt Mjoes, že otázka životného prostredia a kvalita života sú pre udržanie mieru dôležité.