Sine aqua deest vita - Bez vody niet života

Voda sprevádzačloveka od jeho narodenia až po smrť. Slúži na pitie, osvieženie a hy­gienu.

V minulosti sa bez nej nezaobišli mnohé remeslá, výroby (mlynárstvo, výroba plátna, garbiarstvo, farbiarstvo...) a priemysel. Voda poháňa turbíny, slúži na prepravu tovarov a ľudí. V stredoveku mala obranný charakter. Mnohé mestá a panské sídla boli chránené nielen hradbami, ale aj vodnými priekopami. Pre mnohých má obradný charakter (krsty, pohrebné obrady, Veľká noc, atď.). Jej nedostatok, ale aj prebytok sužuje ľudí.

Pri sledovaní historického vývoja ľudských sídiel zisťujeme, že dôležitým faktorom ovplyvňujúcim ich hustotu a štruktúru v každom regióne bolo prírodné prostredie a prítom­nosť vody. Osady boli zakladané predovšetkým na úrodných pôdach, ale postupne získavané skúsenosti aj s negatívnym účinkom vody potvrdili, že bez uskutočnenia vodohospodárskych zásahov územie geologicky, pedologicky i klimaticky priaznivé sa nedá intenzívne využívať.

Využívanie vody má aj na území regiónu spravovaného Odštepným závodom Košice dávne tradície. Svedectvo o organizovanom boji generácií našich predkov s nespútaným vodným živlom, jeho ničivými účinkami, o ochrane pred veľkými a vnútornými vodami i využí­vaní vody pre hospodárske účely je zdokumentované v archívnych materiáloch, technických výkresoch a vodohospodárskych mapách.

Rieky nám v minulosti slúžili na splavovanie dreva na Dolnú zem a z Dolnej zeme sa dopravoval tovar do viacerých riečnych prístavov na riekach Tisa, Bodrog, Hornád a Slaná. O tom, že sa po riekach plavili lode a člny, svedčia aj názvy obcí (Malá Lodina, Veľká Lodina).

Poľské historické pramene datujú napríklad prepravu po Dunajci už do 13. storočia. Našou najstaršou správou o preprave tovaru a ľudí na Dunajci je latinský záznam z roku 1708. V súčasnosti preprava na pltiach po Dunajci v prekrásnom prostredí Pieninského národného parku sa stala atrakciou pre návštevníkov tohto regiónu.

Juraj Rákoczy v roku 1646 vydal pokyn na prvú rozsiahlejšiu úpravu na území Východoslovenskej nížiny. Tá bola zabezpečená podľa projektov benátskych a belgických inžinierov, ktorej cieľom bolo vybudovanie vodnej cesty na prepravu soli od Tisy po rieke Karčava do Tokaja. Do rieky Karčava boli zaústené vody z Tisy v profile Trakany. Tým sa mala vylúčiť plavba na nebezpečnom úseku rieky Tisa.

Vodná energia sa využívala na pohon mechanizmov a strojov (mlyny, hámre a i.) a pri technologických procesoch.

Prvé hámre na východnom Slovensku sa začali stavať v Medzeve v roku 1371. Rozkvet hámorníctva datujú historici do obdobia okolo roku 1870. Poľnohospodárske nástroje medzevských hámorníkov boli známe po celom Uhorsku i v zahraničí. Prvý hámor s hutou založili v roku 1551 v Krompachoch, potom v Prakovciach.

Už z roku 1249 je zmienka o mlyne v Rochovciach pri Štítniku, ktorý mal aj valchovacie koleso. Od roku 1774 pracovala v tejto obci aj papiereň.

V 17. a 18. storočí je zdokumentovaný rozvoj papierenskej výroby v Šarišskej a Spiš­skejžupe. Vznikali manufaktúry na papier, spracovanie kože (Rožňava, Levoča).

Voda bola lacný zdroj energie a v mnohých mestách a obciach už existovali vodné diela pre pohon mlynov a píl. V Krompachoch začala pracovať v roku 1889 prvá vodná elektráreň na východnom Slovensku s výkonom 22 kW. Druhá v poradí bola vodná elektráreň postavená v roku 1890 v Žakarovciach. Medzi zaujímavosti patrí fakt, že na Slovensku v ob­dobí rokov 1889-1900 postavili 17 vodných elektrární, z toho až 16 bolo na východnom Slovensku. Okrem už spomínaných to boli elektrárne v Levoči, Kežmarku, Spišskej Novej Vsi, Gelnici, Zlatej Idke, Hnilčíku, Prešove, Rožňave, Smolníku (dve), Košiciach, v obciach Ta­transkej kotliny, Jelšave, Mária Hute. Vodná elektráreň v Hnilčíku na Železnom potoku bola prvá malá vodná elektráreň v Európe.

Počiatky baníctva v 13. storočí na východnom Slovensku (Spiš, Gemer) sú spojené s vodnou energiou. Voda slúžila pri technologických výrobných procesoch a na pohon banských zariadení a mechanizmov v podzemí i na povrchu.

V oblasti Smolníka sa datujú prvé údaje o využívaní vody v baníctve od roku 1497. Pre pohon banských zariadení vybudovali v Smolníku jednu z najvýznamnejších vodohospodárskych sústav na Slovensku (po kremnickej a štiavnickej). Využívala vody potoka Smolník a jeho prítokov. Zahrňovala sypanú priehradnú nádrž v Úhornej a hydrotechnické objekty, postavené na prevod vody z povodia Bystrého potoka. Privádzače a štôlne mali dĺžku vyše 10 km. Výstavba spadá do obdobia 1769-1796. Na tejto vodohospodárskej sústave boli neskôr postavené dve vodné elektrárne.

Ochranu pred negatívnym vplyvom veľkých vôd vykonávali už naši predkovia. Táto činnosť bola však živelná, lokálna a často úzko účelová. Pre vývoj celého regiónu mala ochra­na pred veľkými vodami nesmierny význam, pretože rieky Tisa, Bodrog, Latorica, Laborec, Ondava a Topľa na území Východoslovenskej nížiny v čase topenia sa snehu zmenili krajinu na more, čo dokladuje aj historik a geograf Zemplínskej župy Anton Szirmay de Szirma. Po odchode týchto veľkých vôd tu ostali obrovské močiare, ktoré nevyschli často ani v priebehu roka.

Po mimoriadnych povodniach v roku 1772 vstúpili do popredia otázky úprav tokov a ochrany pred povodňami. Do krajiny boli pozvaní inžinieri z Holandska na vypracovanie projektovej dokumentácie. Aj napriek tomu sa tu však nevykonali významnejšie vodohospodárske úpravy. Určitým prínosom bola len skutočnosť, že bol vydaný pokyn na zmapovanie všetkých riek na území Uhorska, čím sa mali získať východiskové podklady pre vodohospodárske úpravy. V rámci toho boli vypracované aj vodopisné mapy všetkých východoslovenských riek, ktoré sú dodnes archivované.

K významnejším protipovodňovým zásahom došlo v Potisí v rokoch 1845 a 1846 po mimoriadnych povodniach v roku 1844. Tieto povodne vyvolali vznik niekoľkých regionálnych regulačných združení v povodí Tisy, medzi nimi aj Regulačné združenie v Medzi­bodroží, ktoré bolo založené v roku 1846 so sídlom v Lelese ako prvá organizovaná vodohos­podárska inštitúcia v tomto regióne. V roku 1848 vzniklo zo spolkov záujemcov o ochranu územia pred záplavami Vodné družstvo na Ondave so sídlom v Trebišove.

Veľká povodeňv auguste 1893 pretrhla hrádze na Ondave a jarná povodeň v roku 1924 mala charakter prírodnej katastrofy a svojimi ničivými účinkami prevýšila všetky povodne od roku 1893. Boli poškodené hrádze na riekach Bodrog, Tica a Ondava. Táto povodeň nastolila požiadavku kategoricky riešiť problém výstavbou čerpacích staníc, hrádzí a regulá­ciou riek.

Tieto združenia pokračovali vo svojej činnosti na úrovni poznania svojej doby za účasti vtedajších najuznávanejších vodohospodárskych odborníkov.

Po druhej svetovej vojne prešla organizačná štruktúra vodného hospodárstva rôznymi zmenami. Pokračovalo sa vo vodohospodárskych úpravách v zmysle ochrany pred veľkými vodami (úpravy hrádzí, budovanie čerpacích staníc, suchej vodnej nádrže pod Vihorlatom a pod.), v zabezpečovaní vody pre hospodárske využívanie a v napĺňaní ostatných vodohospodárskych činností.

Povodne sa v regióne východného Slovenska v podstate pravidelne opakujú. Aj v no­vodobej histórii sme zaznamenali veľké povodne, napríklad v mesiacoch jún, júl a október 1974 a júl - august 2004.

Vodné toky a vodné plochy sú jednými z najdôležitejších krajinotvorných prvkov. Predstavujú biotopy mnohých druhov rastlín a živočíchov počnúc bezstavovcami, rybami, vtákmi a končiac cicavcami, nevynímajúc človeka.

Najväčšie staroveké ľudské civilizácie vznikali práve v blízkosti veľkých riek, ktoré poskytovali ľuďom dostatok vody a hojnosť potravy, predovšetkým rýb.

Pre zabezpečenie dostatočného a pravidelného prísunu rýb začali ľudia neskôr vytvárať umelé vodné plochy, tzv. rybníky.

V súčasnosti vzhľadom na obrovský rozsah urbanizovaných plôch sa rybníky využívajú nielen na chov rýb, ale sú aj dôležitým krajinotvorným, ekologickým a estetickým prvkom.

Na východe Slovenska sa nachádza aj najvýznamnejšia ornitologická lokalita v stred­nej Európe - Senné rybníky. Je to lokalita medzinárodného významu (Ramsarská lokalita). K lokalitám medzinárodného významu patria aj Chymské rybníky a Hrhovské rybníky.

Rekreačným účelom slúžia nielen vybudované vodné nádrže Ružín, Zemplínska šírava a Domaša, ale aj Thurzovské kúpele s jazerom, Bardejovské kúpele, klimatické kúpele s vo­doliečebným ústavom v Štóse a i.